Rakúske presuny narazili na Taliansko

Od 12. júna, keď sa začal uplatňovať nový migračný a azylový pakt EÚ, presunulo Rakúsko do Talianska štyroch žiadateľov o azyl vlakom a autobusom. Cestovné lístky zaplatili rakúske úrady (Kurier, la Repubblica). Bez policajného sprievodu, bez detenčných letov, len štyria ľudia vo verejnej doprave. Ide o prvé potvrdené presuny podľa nových pravidiel. Práve preto sú testom, či pakt dokáže viac než vybaviť najjednoduchšie prípady.

Štyri cesty, nie štyri deportácie

Presun zodpovednosti nie je vyhostenie z Európy. Znamená, že žiadateľ o azyl sa presúva z jedného členského štátu do toho, ktorý má podľa pravidiel EÚ posúdiť jeho žiadosť — zvyčajne do krajiny, kde prvýkrát vstúpil na územie Únie alebo kde bol zaregistrovaný (AMMR). Človek zostáva v azylovom systéme EÚ. Taliansko ako zodpovedný štát musí jeho žiadosť spracovať.

Nový pakt nahradil starý systém Dublin III nariadením o riadení azylu a migrácie, známym ako AMMR. Základnú logiku však ponechal: prípad vo väčšine situácií stále pripadá krajine prvého vstupu. Preto zostáva Taliansko hlavným tlakovým bodom celého systému.

Taliansko prijíma štyroch, blokuje dvanástich

Rakúske presuny uspeli preto, že išlo o úzko vymedzené prípady: nedávne príchody, spolupracujúci žiadatelia, spisy bez sporu o zodpovednosť. Širší obraz vyzerá inak.

Medzi 12. júnom a 7. júlom požiadalo osem členských štátov Taliansko, aby podľa nových pravidiel prijalo 12 ľudí. Taliansko odmietlo každú žiadosť (Európska komisia, 2EU Brussels). Rakúske štyri presuny prišli až po tomto hodnotenom období. Zrejme išlo o prípady, pri ktorých Taliansko v lehotách stanovených paktom zodpovednosť nespochybnilo, a presun tak mohol prebehnúť.

Rím svoj postoj opiera o načasovanie. Tvrdí, že prípady ľudí, ktorí prišli pred 12. júnom, boli vyriešené podľa predchádzajúcich politických dohôd a nový systém ich nemá znovu otvárať (Merkur). Nemecko takýto výklad odmieta a trvá na tom, že od dátumu uplatňovania paktu sa majú obnoviť bežné postupy (Tagesschau).

Berlín sa však zatiaľ snaží spor posunúť najmä politicky, bez preukázaného výsledku. V správach z tohto obdobia sa neobjavil overený úspešný presun z Nemecka do Talianska. Krajinou, ktorá ľudí reálne presunula, je Rakúsko.

Či pakt zvládne väčší nápor, ukážu odmietnutia

Podobnou cestou ide Švajčiarsko. Bern si na koniec augusta rezervoval prvé lety, začína však izolovanými prípadmi po 12. júni, ktoré nemajú systém preťažiť (Ticinonews). Vzorec je rovnaký: vybrať nesporné spisy, presunúť malé počty, vyhnúť sa otvorenému konfliktu.

Ten vzorec poznáme už zo starého dublinského systému. Severné a alpské štáty chcú posielať ľudí na juh. Krajiny na vonkajšej hranici sa bránia. Solidarita v novom pakte mala tento kruh prelomiť: Taliansko a Grécko mali dostať úľavu výmenou za to, že budú prijímať zodpovednosť za prípady. Prvé dáta naznačujú, že táto dohoda zatiaľ nefunguje.

Rakúske úrady nepovedali, koľko ďalších prípadov očakávajú. Taliansko nevysvetlilo, či tieto presuny vytvárajú precedens, alebo zostávajú výnimkami (Kurier, Il Sole 24 Ore).

Dôležité je, kto má v tomto reťazci akú moc. Európska komisia môže hodnotiť dodržiavanie pravidiel, zverejňovať zistenia a napokon otvoriť konanie o porušení práva EÚ, teda nástroj, ktorým tlačí členské štáty k plneniu povinností. Nemôže však fyzicky vynútiť samotný presun. Ak bude Taliansko prijímať jednoduché prípady a odmietať sporné, Komisia sa bude musieť rozhodnúť, či odpor bude mať následky. Alebo či vynucovanie nového paktu zostane rovnako slabé, ako bolo pri Dubline. Štyri presuny za desať týždňov oproti dvanástim odmietnutiam už naznačujú odpoveď.