Belgicko uprednostňuje americké drony

Belgický minister obrany Theo Francken podľa médií vyhlásil francúzsko-nemecko-španielsky program stíhačky FCAS za mŕtvy a tvrdí, že Belgicko by sa malo obrátiť na americké autonómne drony (La Razón, g-enews). Belgicko pritom nebolo jadrovým partnerom FCAS, iba pozorovateľom. Jeho odchod by program sám osebe nezabil.

Dôležitejší je signál. Členský štát NATO, ktorý už nakupuje stíhačky F-35, dáva európskemu vlajkovému projektu v bojovom letectve nižšiu hodnotu než technológiám, ktoré už ponúka Washington.

Problém velenia, ktorý Brusel nevie vyriešiť

FCAS mal byť sieťový bojový systém vo vzduchu: pilotovaná stíhačka, autonómne sprievodné drony a spoločná dátová vrstva, ktorá by v letectve prepájala senzory, zbrane a velenie (The Guardian, El País). Program sa zasekol na otázke, ktorá navonok vyzerá priemyselne, no v skutočnosti je politická: kto bude riadiť návrh systému.

Francúzsky Dassault viedol časť programu venovanú samotnej stíhačke a trval na kontrole nad architektúrou, softvérom aj vývoznými právami. Časť tohto postoja vyplývala zo štruktúry francúzskej obrany: lietadlo malo časom niesť aj francúzsky jadrový odstrašujúci prostriedok, takže spoločná kontrola sa pre Paríž menila na otázku suverenity (Le Figaro). Nemecký Airbus odmietol podriadenú úlohu v programe, ktorý Berlín financoval vo veľkom rozsahu (FAZ). Ani jedna strana neustúpila. Program sa zastavil.

Európska únia nemala nástroj, ktorým by spor rozsekla. Nákup stíhačiek zostáva podľa zmlúv EÚ národným rozhodnutím. Článok 346 Zmluvy o fungovaní EÚ dáva členským štátom pri nákupoch zbraní široký priestor, ak sa odvolajú na národnú bezpečnosť (Article 346). Brusel môže dotovať spoločný výskum cez Európsky obranný fond a motivovať spoločné nákupy cez programy ako EDIP, teda Európsky program obranného priemyslu (EDF, EDIP). Nemôže však určiť hlavného dodávateľa, prideliť právomoc nad dizajnom ani zabrániť ministrovi, aby kúpil americkú techniku.

Podľa návrhu EDIP, ktorý predložila samotná Európska komisia, smerovalo po obrannom náraste po roku 2022 až 78 % výdavkov členských štátov na obstarávanie k dodávateľom mimo EÚ a 63 % k dodávateľom z USA (EDIP proposal). Politika strategickej autonómie EÚ má túto závislosť zmenšiť. Franckenov údajný obrat by ju prehĺbil.

Peniaze sa hýbu rýchlejšie než európske dohody o velení

Rozpad FCAS zhoršuje pozíciu každého partnera iným spôsobom. Francúzsko krátkodobo získava voľnosť chrániť dizajnovú suverenitu Dassaultu a ísť užšou cestou po Rafale. Paríž však zároveň prichádza o spolufinancovanie a o argument, že Európa dokáže postaviť bojové letectvo bez automatického návratu k Washingtonu (Brussels Signal).

Nemecký minister obrany Boris Pistorius opísal ďalší krok ako hľadanie „spoľahlivejších možností“. Na stole je alternatíva vedená Airbusom aj ďalšie stíhačky F-35 (Deutschlandfunk). Berlín má najmä finančnú páku: Francúzsko by stíhačku šiestej generácie bez bohatého partnera financovalo len ťažko (FAZ).

Španielsko, tretí partner FCAS, stojí medzi týmito dvoma pozíciami a zároveň čelí americkému tlaku, aby znovu otvorilo otázku F-35 (Infobae). Pre štáty na východnom krídle, napríklad Poľsko, je výpočet jednoduchší. Pri hrozbe z Ruska má dnes interoperabilita s americkými systémami väčšiu váhu než európska stíhačka očakávaná okolo roku 2040.

Tento tlak zosilňuje aj tempo konkurencie. Americké letectvo už zadalo prvé výrobné kontrakty na 150 Collaborative Combat Aircraft, teda autonómnych dronov určených na lety po boku pilotovaných lietadiel. Zákazky získali Anduril a General Atomics (Shephard, Forecast International). Európske programy zatiaľ rokujú o riadení. Americké už zadávajú objednávky.

Práve tento rozdiel je skutočnou skúškou obrannej politiky EÚ. Brusel vybudoval finančné nástroje a nastavil stimuly. Stále mu však chýba spôsob, ako rozhodnúť, kto bude veliť návrhu systému, skôr než kupujúci štát po štáte siahnu po tom, čo je dostupné už teraz.