Bulharsko chce kúpiť ruskú rafinériu, kým konflikt pri Hormuze zdražuje európske palivá

Začiatkom mája vystúpila ropa Brent na 114 dolárov za barel, najvyššie od roku 2022, keď konflikt pri Hormuzskom prielive obmedzil približne pätinu svetových dodávok ropy (CNBC, IEA). Odvtedy sa cena ustálila okolo 106 až 108 dolárov, najmä vďaka krehkej americko-iránskej diplomacii (Euronews). Pre väčšinu Európy je drahá ropa problémom. Pre niekoľko krajín EÚ, ktoré sú stále zviazané s ruským vlastníctvom rafinérií, však ukazuje hlbšiu slabinu: štyri roky po invázii na Ukrajinu Európa stále nemá spoločný plán, čo s týmito aktívami robiť.

Bulharský risk

Najvýraznejší je bulharský prípad. Rafinéria Lukoilu v Burgase, ktorú ruská firma kúpila v roku 1999, pokrýva približne 80 až 90 % bulharského trhu s palivami (Novinite). Keď koncom roka 2025 zasiahli Lukoil americké sankcie, Bulharsko prijalo núdzový zákon a rafinériu zverilo štátom vymenovanému správcovi (The Moscow Times). Tento správca, Rumen Spetsov, 17. mája navrhol, aby bulharský štát rafinériu rovno kúpil. Označil to za „historickú príležitosť“.

Cena prípadnej kúpy nie je známa, no právny účet už dnes vyzerá obrovsky. Švajčiarska obchodná vetva Lukoilu, Litasco, podala proti Bulharsku arbitrážnu žalobu približne za 3 miliardy eur. Tvrdí, že štátne prevzatie kontroly sa rovná vyvlastneniu (Dnes.bg). Táto žaloba zostane Bulharsku bez ohľadu na to, kto bude rafinériu napokon vlastniť. Medzitým ceny benzínu za dva mesiace vyskočili o 20 %, z 1,25 na 1,50 eura za liter (Sofia Globe). Hormuzský šok vysvetľuje časť zdraženia, no monopolný dodávateľ bez domácej konkurencie nemá veľký dôvod pohltiť rast nákladov na vlastný účet.

Štyri modely, žiadna koordinácia

Každý členský štát EÚ, ktorý má ruskú rafinériu, si cestu von skladal sám. Ani jeden nepoužil rovnaký vzorec.

Taliansko dokončilo jediný plný prevod vlastníctva. Rafinéria ISAB v Priole na Sicílii, najväčšia samostatne stojaca rafinéria v Európe, prešla v roku 2023 z Lukoilu na fond registrovaný na Cypre, GOI Energy, a v máji 2026 na taliansku firmu Ludoil. Rím využil zákon Golden Power, ktorý vláde dáva právo veta pri obchodoch v strategických odvetviach, a proces riadil bez formálneho znárodnenia. Prechod z ruskej ropy Urals na dodávky z 20 rôznych krajín priniesol v roku 2024 stratu 333 miliónov eur. Lukoil si zároveň cez talianske súdy ďalej nárokuje odškodné 150 miliónov eur.

Nemecko si vybralo trvalú správu štátom. Väčšinový podiel Rosnefti v rafinérii PCK Schwedt, ktorá dodáva približne 90 % palív pre Berlín, je pod federálnou kontrolou od roku 2022. Vo februári 2026 Berlín presunul právny základ na zákon o zahraničnom obchode, čím z dočasného riešenia urobil neurčitý režim. Ministerka hospodárstva Katherina Reicheová znárodnenie výslovne odmietla s argumentom, že by odradilo súkromných investorov v energetike. Keď však Rusko 1. mája zastavilo tranzit kazašskej ropy cez ropovod Družba, kapacita Schwedtu klesla na 80 %, teda hranicu, pod ktorou sa prevádzka stáva stratovou. Rosneft zostáva formálnym vlastníkom v právnom vákuu, ktoré nevyhovuje nikomu.

Rumunsko zvolilo miernejší zásah. Petrotel-Lukoil v Ploješti sa vo februári 2026 dostal pod „rozšírený štátny dohľad“. Vlastníctvo zostalo nedotknuté, no vláda kontroluje prevádzku. Rumunsko zároveň vyhlásilo krízu na trhu s palivami, zastropovalo obchodné marže a do júna znížilo spotrebnú daň z nafty o 30 bani za liter.

Maďarsko sa pohlo opačným smerom. Závislosť od ruskej ropy vzrástla medzi rokmi 2022 a 2025 zo 65 % na 90 %. Keď v januári vypadol ropovod Družba, Maďarsko čerpalo strategické rezervy tak rýchlo, že počet dní zásob klesol za jediný mesiac z 91 na 44. Nová vláda Magyara Pétera, ktorá kampaň postavila aj na obmedzení väzieb na Rusko, dnes cieľ úplnej diverzifikácie posúva na rok 2035, teda o osem rokov neskôr než vlastný cieľ EÚ na rok 2027.

Kto platí za chýbajúci plán

Sankcie EÚ určujú, čo členské štáty nesmú dovážať, no vlastníctvo samotných rafinérií nechávajú ako národný problém. Dvadsiaty sankčný balík EÚ z apríla 2026 mieril na ruské energetické príjmy a tieňovú flotilu, nevytvoril však mechanizmus na koordinovaný odchod ruských vlastníkov. Každá krajina tak nesie právne a finančné riziko sama. Rusko zároveň môže odpovedať po jednotlivých štátoch, ako ukázalo prerušenie dodávok cez Družbu.

Ropná kríza okolo Hormuzského prielivu, teda ďaleko od rusko-ukrajinskej vojny, ktorá európsky odklon od ruských aktív spustila, môže napokon donútiť Brusel vytvoriť spoločný rámec. ECFR navrhuje, aby Európa využila americké sankcie ako páku pre vlastné rozhodnutia. Toto odporúčanie pritom hovorí o inštitucionálnej kapacite EÚ možno viac, než jeho autori zamýšľali. Po štyroch rokoch zostáva európsky odchod z ruského rafinérskeho biznisu súborom národných improvizácií, každou s vlastnou cenou. Hormuzský šok len spôsobil, že tieto ceny sa ťažšie prehliadajú.