CDU sprísňuje podmienky zadlženia

Každé euro nových výdavkov má znižovať pomer verejného dlhu k výkonu ekonomiky. Nie ho iba stabilizovať, ale znižovať. Takú podmienku si CDU kladie pri reforme nemeckej dlhovej brzdy, teda ústavného limitu na vládne zadlžovanie. Friedrich Merz politickú cenu pomenoval otvorene: akákoľvek zmena potrebuje dvojtretinovú väčšinu v oboch komorách parlamentu (FAZ, Reuters). Pre Európu to nie je len nemecká rozpočtová debata. Nemecko je najväčšia ekonomika eurozóny a jeho rozhodnutie, koľko si môže požičať, sa premieta do celej Európy.

Ako pomer funguje a komu vyhovuje

Nemecká dlhová brzda, známa ako Schuldenbremse, obmedzuje federálny štrukturálny schodok, teda deficit očistený o výkyvy hospodárskeho cyklu, na 0,35 % HDP (German Basic Law, Bundesbank). CDU chce tento limit ponechať, kým verejný dlh zostáva nad hranicou 60 % HDP. Výdavky na obranu, ktoré sa dnes posudzujú ako výnimočné, by sa začiatkom 30. rokov mali vrátiť do bežného rozpočtu (t-online).

Pomer dlhu k HDP, teda celkový verejný dlh vydelený veľkosťou ekonomiky, môže klesať aj vtedy, keď sa dlh v eurách zvyšuje. Stačí, aby ekonomika rástla rýchlejšie než zadlženie. Test CDU preto automaticky nezakazuje všetky nové výdavky. Každý návrh však tlačí cez jednu otázku: zníži tento výdavok pomer dlhu k HDP?

Nemecko cez takúto bránu prejsť vie. Požičiava si lacno, jeho ekonomika je dosť veľká na to, aby mierny nárast dlhu pohltil rast, a už si vytvorilo rozsiahle národné výnimky pre obranu a infraštruktúru. BNP Paribas odhadla, že nemecký investičný impulz v roku 2025 by mohol v roku 2026 pridať k rastu približne 0,7 percentuálneho bodu (BNP Paribas).

Taliansko takýto priestor nemá. Podľa LeaseNews sa jeho dlh v roku 2026 odhaduje na 138,5 % HDP a schodok má zostať nad 3 %, čo krajinu drží pod fiškálnym dohľadom EÚ. Hlavným investičným nástrojom Talianska je plán obnovy PNRR v objeme 194,4 mld. eur, pričom viac než 63 % tvoria pôžičky, nie granty (Business.it). Nemecko investuje cez vlastnú bilanciu. Taliansko si požičiava od Európy a musí splácať.

Kde to zužuje európske investície

Nemecká rozpočtová zdržanlivosť sa do zvyšku Európy prenáša dvoma hlavnými kanálmi. Prvý je priemyselný. Nemecko stojí v strede európskych dodávateľských reťazcov, takže odklady verejných investícií znamenajú menej objednávok pre dodávateľov v celej EÚ (European Commission).

Druhý kanál je politicky ešte dôležitejší: kto si smie požičiavať na európske projekty. Ak Berlín doma berie dlhovej obmedzenie ako ústavný princíp, ťažko možno čakať, že podporí veľké spoločné zadlžovanie EÚ. Návrh dlhodobého rozpočtu Únie na roky 2028 až 2034 potrebuje jednomyseľný súhlas, čo dáva Nemecku v tejto otázke faktické veto (European Commission). Francúzski analytici z Ifri pomenovali rozpor priamo: Nemecko si otvára národný fiškálny priestor pre vlastné priority, no porovnateľnú ambíciu na úrovni EÚ odmieta (Ifri).

Draghiho správa o konkurencieschopnosti odhaduje dodatočné investičné potreby Európy približne na 800 mld. eur ročne (Draghi report). Také číslo sa nedá dosiahnuť drobnými úpravami rozpočtových položiek. Spoločné európske zadlžovanie, ktoré by krajinám ako Taliansko umožnilo investovať bez ďalšieho zhoršovania vlastného dlhu, by časť medzery vyplnilo. Súčasná nemecká odpoveď znie: nie, ak by to zvyšovalo pomer dlhu.

Slovo, na ktorom stojí celý spor

Vzorec CDU nie je sám osebe ekonomicky nezmyselný. Medzinárodný menový fond upozorňuje, že fiškálne rezervy sú dôležité v čase rastúcich úrokových nákladov a pravdepodobných budúcich otrasov (IMF). Výskum IMK zase ukázal, že pôžičky na verejné investície môžu pomer dlhu k HDP časom znížiť, ak výdavky dostatočne zvýšia hospodársky výkon (Finanznachrichten/IMK).

Celý spor preto stojí na slove investícia. Nemecký test sa pýta, či výdavok zníži pomer dlhu k HDP. Odpoveď závisí od toho, či výdavok zvýši budúci HDP. Berlín, Paríž ani Rím však zatiaľ nepredložili účtovanie na úrovni konkrétnych projektov, ktoré by ukázalo, ktoré eurá sú skutočné investície a ktoré sú bežné výdavky premenované na investície. Nemecký test pomeru dlhu je ekonomicky obhájiteľný iba vtedy, ak Berlín uplatní na vlastné výnimky rovnaký štandard, aký žiada od výdavkov na úrovni EÚ. Zatiaľ to neurobil.