Estónsko spustilo protidronovú hranicu

Na 136 kilometroch hranice, kde sa Estónsko dotýka Ruska, už nová infraštruktúra dokáže zachytiť cudzie drony a zasiahnuť proti nim. Estónska polícia a pohraničná stráž dokončili prvé protidronové úseky na juhovýchodnej hranici krajiny (ERR). Podľa verejne dostupných informácií nemá porovnateľný systém žiadna iná pozemná hranica medzi EÚ a Ruskom. Vybudovaných je viac ako 110 kilometrov a technický dohľad dnes pokrýva takmer dve tretiny celej 338-kilometrovej východnej hranice. Dokončenie sa očakáva do konca roka (ERR).

Technológia teda funguje. Nejasné však zostáva, kto má nad ňou rozhodovaciu právomoc. Z verejných zdrojov nie je zrejmé, kto povoľuje zostrelenie dronu, ako rýchlo sa taký rozkaz dostane k jednotkám ani či sa estónske senzorové dáta prepájajú so spoločným baltským alebo aliančným obrazom vzdušnej situácie. Táto medzera sa netýka iba Estónska. Tiahne sa od Baltského po Čierne more a zväčšuje sa vždy, keď vláda musí reakciu improvizovať.

Moskva politický tlak zvýšila tvrdením, že Estónsko umožňuje Ukrajine využívať svoj vzdušný priestor na dronové útoky proti Rusku. Dôkaz pre toto tvrdenie nepredložila, no práve preto je každý neidentifikovaný dron pri hranici zároveň možným incidentom aj nástrojom informačnej operácie. Keď už detekčný systém funguje, zvyšuje sa význam každého ďalšieho rozhodnutia.

Každá krajina sama za seba

Poľský program Shield East zabezpečil viac ako 61 kilometrov východnej hranice senzormi, skladovacími kapacitami a ďalšou infraštruktúrou. Ďalších 207 kilometrov je v pláne (Defence24, gov.pl). Varšava vytvorila v rámci síl teritoriálnej obrany, teda svojej záložnej vojenskej zložky, komponent obrany hraníc a jednotlivým brigádam pridelila zodpovednosť za konkrétne úseky. Poľsko však tento systém buduje vo vlastnej armáde. Vo verejných dokumentoch sa neobjavuje spoločné poľsko-baltské velenie ani spoločná právomoc reagovať na drony.

Lotyšsko ukazuje ten istý problém z opačnej strany. Zverejnilo mierové pravidlá pre odškodňovanie škôd spôsobených vojenskými incidentmi vrátane dronov (Sargs.lv). Právne je teda jasnejšie, čo sa stane po dopade dronu, než kto ho má zastaviť. Existujúca baltská pohraničná spolupráca sa týka najmä migračného tlaku, nie zachytávania dronov.

NATO testuje, či dokážu spojenecké protidronové systémy spolupracovať, a rozsah týchto skúšok rastie. Cvičenie Technical Interoperability Exercise 26 preverilo viac ako 60 systémov z viacerých krajín v spoločných skúškach radarov, rušičiek a veliteľského softvéru. Projekt Flytrap v Litve zase prepájal protidronové platformy a veliteľské siete s prvkami umelej inteligencie v rámci ôsmich krajín (DVIDS, DVIDS). Spojenci v NATO oznámili, že počas piatich rokov chcú do protidronových schopností investovať viac ako 40 mld. USD (Defence Industry Europe).

Schopnosť systémov navzájom komunikovať však nie je to isté ako rozhodnutie, kto vydá rozkaz. Krajiny stále nakupujú radary, rušičky, kamery a softvér ako samostatné balíky, ktoré často potrebujú dodatočné úpravy, aby spolu vôbec fungovali (Escudo Digital). Peniaze na vybavenie prichádzajú rýchlo. Spoločná právomoc použiť ho cez hranice za nimi zaostáva.

Kde sa strácajú sekundy

Fínsko ukazuje, ako vyzerá právna jasnosť. Zákon o pohraničnej stráži, zákon o polícii a zákon o obranných silách prideľujú právomoci zasahovať proti dronom rôznym zložkám štátu. Každá z nich musí pred použitím sily posúdiť, či je zásah nevyhnutný a primeraný reálnej hrozbe (Finlex). Tri zákony, tri inštitúcie, tri samostatné posúdenia. Právo je jasné. Menej jasné je, ako sa konkrétny senzorový poplach priradí k správnej autorite skôr, než dron preletí do ďalšej krajiny.

Rumunsko ukazuje cenu oneskorenia. Počas dronových incidentov pri Dunaji úrady zachytili vzdušné ciele, aktivovali protivzdušnú obranu, pripravili vrtuľníky, vydali varovania pre civilistov a informovali štruktúry NATO. To všetko pri reakcii na jednu udalosť (Aktual24). Minister obrany Radu Miruță zároveň priznal, že prístav Konstanca potrebuje vlastný detekčný systém, pretože vojenská obrana a ochrana civilnej infraštruktúry si vyžadujú odlišné schopnosti (Adevărul).

Estónsko odpovedalo na prvú otázku: štát na prednej línii dokáže vybudovať funkčné protidronové úseky hranice. NATO a EÚ musia odpovedať na druhú: kto velí reakcii, keď dron prejde zo senzorov jednej krajiny do vzdušného priestoru druhej, a ako rýchlo môže taká právomoc konať? Kým táto odpoveď nebude existovať, východná hranica Európy zostane súborom národných systémov oddelených sekundami, na ktorých záleží najviac.