Päť spojencov odmietlo 0.25% pre Ukrajinu

Generálny tajomník NATO Mark Rutte koncom apríla navrhol, aby sa každý spojenec zaviazal dávať na vojenskú obranu Ukrajiny najmenej 0,25 % HDP ročne. Návrh zablokovalo päť krajín: Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Taliansko, Španielsko a Kanada. Rutte 20. mája priznal, že plán „nezíska jednomyseľnosť, takže nebude fungovať“. Návrh je tým prakticky mŕtvy. Zostala po ňom však presná mapa trhlín v aliancii.

Rozdiel medzi frontovou líniou a pohodlím

Ak by minimálnu hranicu splnilo všetkých 32 spojencov, ročná pomoc Ukrajine by dosiahla približne 143 mld. USD. To je takmer trojnásobok 45 mld. USD, ktoré spojenci dodali v roku 2025. Krajiny, ktoré návrh zablokovali, patria väčšinou medzi tie, ktoré dávajú na Ukrajinu najmenej v pomere k veľkosti vlastného hospodárstva. Francúzsky kumulatívny vojenský príspevok od roku 2022 predstavuje za celú vojnu približne 0,3 % HDP. Britský prísľub vlády Keira Starmera vo výške 3 mld. libier ročne vychádza v prepočte na približne 0,1 % HDP. Taliansko prispieva ešte menej.

Krajiny, ktoré minimálnu hranicu podporili, ju už dnes prekračujú. Za návrhom stáli Estónsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Holandsko, Dánsko a Nórsko (The Telegraph, prepis NATO, 21. mája). Estónsko dáva na obranu celkovo 5 % HDP a cieľ 0,25 % pre Ukrajinu presadzovalo už roky predtým, než ho prevzal Rutte. Poľsko vyčleňuje 4,8 %. Tieto štáty míňajú reálne peniaze, pretože ruskú hrozbu vyhodnocujú ako bezprostrednú.

Rutte túto nerovnováhu pomenoval verejne na stretnutí ministrov zahraničných vecí v Helsingborgu: záťaž nesie šesť alebo sedem krajín. Ostatné nie.

Päť vet, päť rôznych kalkulácií

Francúzsko si buduje alternatívnu architektúru. Macronova marcová doktrína „dissuasion avancée“, teda predsunutého odstrašenia, rozširuje francúzsku jadrovú spoluprácu na osem spojeneckých štátov, no bez toho, aby sa Paríž vzdal kontroly nad rozhodnutím o použití jadrových zbraní. Francúzsku viac vyhovuje úver EÚ pre Ukrajinu vo výške 90 mld. EUR, schválený v apríli, pretože nástroje EÚ dávajú Parížu väčší vplyv než záväzné mandáty NATO. Politické krytie poskytuje aj schodok verejných financií na úrovni 5,1 % HDP, teda výrazne nad maastrichtským limitom, podľa ktorého by schodok v EÚ nemal presiahnuť 3 %. Francúzsko sa však rozhodlo neaktivovať výnimku na prezbrojenie, ktorú využilo 17 ďalších členských štátov, aby obranné výdavky vyňali z tých istých fiškálnych pravidiel. Obmedzenie je teda selektívne.

Spojené kráľovstvo riešilo inú dilemu. Starmerova vláda v rovnakom období, v akom zablokovala minimálnu hranicu pomoci, uvoľnila sankcie na naftu a letecké palivo ruského pôvodu prostredníctvom všeobecnej obchodnej licencie. Licencia vznikla ako krízová reakcia na uzavretie Hormuzského prielivu, no formálne platí „na neurčito“. Líderka opozície Badenochová pomenovala rozpor v parlamente otázkou: „Prečo je ropa z Ruska prijateľná, ale ropa z Aberdeenu nie?“ Skutočná britská pomoc Ukrajine zostáva výrazne pod hranicou 0,25 %, ktorú Londýn odmietol podporiť.

Taliansko premenilo debatu o pomoci na vyjednávací nástroj. Meloniová spojila taliansku účasť v programe SAFE, novom úverovom nástroji EÚ, ktorý členským štátom umožňuje spoločne si požičiavať na nákup zbraní, s požiadavkou, aby jej Brusel poskytol flexibilitu pri cenách energií. Jej vlastný minister obrany Crosetto pritom verejne tlačil na ministerstvo financií, aby program prijalo podľa jeho vlastných podmienok.

Nemecko, ktoré Rutte pochválil, stojí medzi oboma tábormi. Berlín plánuje v roku 2027 vyčleniť pre Ukrajinu 11,6 mld. EUR, čo je približne 0,26 % HDP. Podľa rozpočtovej trajektórie však má suma do roku 2028 klesnúť na 8,5 mld. EUR, teda pod hranicu, ktorú navrhol Rutte. Pochvala sa týka súčasného správania, nie záväzku do budúcnosti.

Úniková cesta

Úver EÚ vo výške 90 mld. EUR vytvára účtovnú sivú zónu. Z prvej tranže je 28,3 mld. EUR určených na vojenské potreby a prvé vyplatenie sa očakáva v júni. Členské štáty EÚ môžu tvrdiť, že ich podiel na spoločnom európskom dlhu je tiež podporou Ukrajiny. Náklad sa tak presúva z národných obranných rozpočtov do bilancie EÚ. Práve takúto flexibilitu mal Rutteho minimálny strop obmedziť.

Na summite v Ankare 7. až 8. júla bude preto pred NATO stáť otázka, ktorú by aliancia radšej neriešila verejne: môže fungovať ako kolektívna bezpečnostná záruka, keď jej najväčší členovia systematicky šetria na hrozbe, s ktorou jej menší východní členovia žijú každý deň? Rutte môže skúsiť mäkšiu verziu, dobrovoľný prísľub alebo politicky podporený cieľ bez jednomyseľnosti. Dáta však už ležia na stole. Štáty na frontovej línii už o pomoc nežiadajú potichu.