Päť vlád EÚ obchádza varovania

Päť vlád v EÚ chce odmietnutých migrantov zadržiavať v centrách mimo Európy. Politická logika je jednoduchá: presunúť ľudí mimo územia Únie, ale právnu zodpovednosť si formálne ponechať doma. Dánsko, Rakúsko, Nemecko, Grécko a Holandsko napriek tomu pokračujú v plánoch na takzvané návratové centrá v tretích krajinách, hoci komisár Rady Európy pre ľudské práva ich formálne varoval, že takéto usporiadanie môže viesť k zlému zaobchádzaniu, svojvoľnému zadržiavaniu a nezákonným deportáciám (Council of Europe, Reuters via Global Banking & Finance).

Varovanie je poradné a vlády to vedia. Zatiaľ však žiadna neukázala, že zadržiavanie mimo Európy obstojí pred súdmi alebo prinesie viac skutočných návratov.

Taliansko napísalo návod, nie dôkaz

Vzorom je dohoda Talianska s Albánskom. Podľa nej sa ľudia zachytení na mori spracúvajú v zariadeniach na albánskom území, no pod talianskou jurisdikciou. Tento model posunul zadržiavanie mimo Európy z okrajovej predstavy do pozície, ktorú dnes podporuje 19 členských štátov tlačiacich na Európsku komisiu, teda výkonný orgán EÚ, aby legalizovala dohody o zadržiavaní odmietnutých migrantov mimo Únie. Európsky parlament schválil reformu, ktorá by takéto centrá v zahraničí umožnila (Internazionale/Reuters).

Politický pohyb je reálny. Prevádzkové dôkazy zatiaľ nie. Talianski sudcovia zablokovali jednotlivé prípady zadržiavania a presunov spojené s albánskymi centrami. Organizácie na ochranu práv upozornili na slabý prístup k právnikom a rodinám (Amnesty Piemonte/VdA). Európska komisia zverejnila hodnotenie talianskych presunov, no otvoreným testom zostáva, či centrá dokážu presunúť viac než malé počty ľudí bez toho, aby ich zastavili súdy (European Commission Italy). Konsolidované verejné údaje o tom, koľko ľudí bolo presunutých, ako dlho tam zostali alebo koľkí boli skutočne vrátení, neexistujú.

Rakúsky minister vnútra Gerhard Karner sľubuje potvrdených partnerov do konca roka 2026 a prvé presuny v roku 2027. Podľa dostupných správ však neexistuje pomenovaný partner z tretej krajiny, podpísaná dohoda ani zverejnený plán, kto bude centrá prevádzkovať, kto ich bude kontrolovať a čo sa stane, keď zasiahnu súdy (Heute, taz). Sú to politické termíny, nie míľniky uskutočnenia.

Skutočným obmedzením sú súdy, nie komisári

Komisár Michael O'Flaherty vládam nepovedal, aby plány zastavili. Pred akýmkoľvek presunom žiada štyri podmienky: predbežné posúdenie rizika pre ľudské práva, nepretržité nezávislé monitorovanie, záväzné dohody s vymáhateľnými právnymi zárukami a plnú parlamentnú aj súdnu kontrolu (Council of Europe). Žiadna z piatich vlád verejne nepreukázala, že tieto podmienky splnila.

Rada Európy, teda celoeurópska organizácia na ochranu ľudských práv oddelená od EÚ, nemôže vetovať národnú politiku. Európsky súd pre ľudské práva však môže vydať naliehavé opatrenia, ktoré zablokujú individuálne vyhostenie, ak človeku bezprostredne hrozí mučenie alebo neľudské zaobchádzanie (ECtHR Rule 39). V práve EÚ zostáva vymáhateľný aj princíp non-refoulement, teda absolútny zákaz poslať človeka na miesto, kde mu hrozí mučenie alebo smrť. Uplatňujú ho vnútroštátne súdy aj Súdny dvor EÚ (FRA case note on C-431/24). Ministri môžu podpisovať dohody. Súd môže zastaviť vyhostenie. Právna povinnosť zostáva na štáte, ktorý človeka deportuje.

Grécko preveruje vierohodnosť záruk

Na Grécku sa najjasnejšie ukazuje rozdiel medzi sľubovanými zárukami a doterajšou praxou. Atény podporujú návratové centrá, hoci práve v Grécku otvoril úrad Frontexu pre základné práva najviac vyšetrovaní možného porušovania práv migrantov (Le Monde, To Vima). Atény obvinenia odmietajú. Problém však ostáva: ak sú záruky napäté už na území EÚ, čo sa stane po presune postupov do krajiny so slabším inštitucionálnym dohľadom?

V Európe sa opakuje rovnaký vzorec. Vlády dokážu presunúť politiku migrácie mimo dohľadu verejnosti rýchlejšie, než dokážu presunúť právnu zodpovednosť. Návratové centrá riešia problém viditeľnosti pre ministrov vnútra a majú politickú podporu. Od žiadnej vlády však zatiaľ neexistujú údaje, že tento model prináša viac návratov než dnešné postupy, ani návrh, ktorý by súdy vo väčšom rozsahu akceptovali. O tom, či sa zadržiavanie mimo Európy stane európskou politikou alebo len európskym predstavením, rozhodne tento dôkaz, nie list komisára.