Päť štátov EÚ chce návratové centrá

Dánsko, Nemecko, Holandsko, Rakúsko a Grécko sa 4. septembra stretli v Kodani a oznámili spoločný model, podľa ktorého chcú neúspešných žiadateľov o azyl presúvať do zariadení mimo EÚ. Prvé presuny plánujú do konca roka 2027. Päť vlád to označilo za prelom. Strana, bez ktorej však nijaká dohoda nebude fungovať, teda krajina, ktorá by týchto ľudí skutočne prijala, zatiaľ nič nepodpísala, verejne nebola pomenovaná a nepotvrdila ani podmienky (Euractiv, WCAX/AP).

Ako sme informovali vo štvrtok, ministri piatich krajín koordinovali postup už od augusta. Kodaň priniesla posun od politického hesla k spoločným prevádzkovým zásadám. Nie však od zásad k fungujúcemu centru.

Tri princípy, žiadna adresa

Dohodnutý rámec stojí na troch záväzkoch: centrá majú znižovať neregulárnu migráciu a oslabovať pašerácke siete; majú byť v súlade s právom EÚ, medzinárodnými záväzkami a ľudskými právami; a prínos z nich má mať aj hostiteľská krajina (Berlingske, Kleine Zeitung). Holandská delegácia opísala plánované zariadenia ako otvorené centrá, v ktorých by obyvatelia mohli žiť a pracovať, nie ako detenčné zariadenia (NRC).

Každý z ministrov sľubuje rýchly postup. Dánsky minister Morten Bødskov povedal, že Dánsko očakáva pripravenosť na prvé presuny do konca roka 2027. Nemecký Alexander Dobrindt chce dohodu ešte tento rok. Rakúsky Gerhard Karner chce mať aspoň jednu hostiteľskú krajinu do konca roka 2026 (UIM Denmark, DW, Heute). Tieto termíny zatiaľ nemajú diplomatický základ. Rwanda potvrdila, že ju navštívila delegácia piatich štátov a že rokovania pokračujú, no neuviedla nijaký harmonogram (Euractiv). Uganda sa v médiách spomína ako možný kandidát, verejne to však potvrdené nebolo. Európska komisia bola v Kodani len ako pozorovateľ, nie ako vyjednávač: Brusel proces sleduje, no riziko rokovaní nesú jednotlivé hlavné mestá (EC Audiovisual).

Právo presuny umožňuje, no nezbavuje štáty zodpovednosti

Centrá by fungovali podľa nového nariadenia EÚ o návratoch, ktoré Európsky parlament, priamo volený zákonodarný orgán Únie, schválil začiatkom tohto roka. Nariadenie zavádza novú právomoc: človeka s vykonateľným rozhodnutím o návrate možno poslať do tretej krajiny aj vtedy, keď k nej nemá nijakú väzbu. Podmienkou je formálny súhlas prijímajúcej krajiny a dodržanie štandardov ľudských práv (European Parliament, SWP). Nariadenie ešte musia formálne schváliť národné vlády v Rade, teda inštitúcii, v ktorej o legislatíve hlasujú ministri členských štátov. Očakáva sa to na jeseň (Euronews).

Fyzické presunutie človeka mimo územia EÚ však neznamená, že štát, ktorý ho poslal, sa zbaví povinností vyplývajúcich z Charty základných práv EÚ alebo Európskeho dohovoru o ľudských právach (SWP, EU Migration Law Blog). Nijaká dohoda zatiaľ neurčuje, kto bude mať nad ľuďmi právnu kontrolu, kto zabezpečí ďalší návrat, ak krajina pôvodu bude odmietať ich prijatie, ani čo sa stane, ak hostiteľský štát poruší ochranné pravidlá. Bødskov povedal, že centrá by monitorovali IOM a UNHCR. Agentúra AP však zistila, že UNHCR nedostalo konkrétne podklady a IOM uviedla, že rozhovory sú stále len prieskumné (WCAX/AP).

Dánsko má navyše osobitný problém. Jeho dlhodobá výnimka z justičnej spolupráce v práve EÚ znamená, že model politicky podporuje, no pred použitím nariadenia o návratoch musí urobiť samostatný právny krok. Ide o prekážku, ktorú nijaký ďalší člen päťčlennej skupiny nemá (European Parliament Denmark).

Každý precedens upozorňuje na rozdiel medzi plánom a realitou

Politika reaguje na skutočný problém. Podľa Eurostatu vydali krajiny EÚ v roku 2024 453 000 rozhodnutí o opustení územia, no do krajín mimo EÚ uskutočnili len 110 000 návratov. Vlastné hodnotenie Európskej komisie uvádza mieru návratov za rok 2025 na úrovni 28 %, čo je najviac za desať rokov, no stále to znamená, že takmer traja zo štyroch ľudí s príkazom na odchod zostali (EPRS).

Najbližšie precedensy však ukazujú, aký veľký je rozdiel medzi ambíciou a vykonaním. Taliansky model s Albánskom presunul od marca 2025, keď sa zmenil na návratové zariadenie, približne 500 ľudí. Pôvodný cieľ bol 3 000 mesačne (Euronews, Pagella Politica). Britská rwandská schéma priniesla štyri dobrovoľné presuny a potom ju vláda zrušila po tom, čo Najvyšší súd konštatoval reálne riziko refoulementu, teda vrátenia ľudí do nebezpečenstva. Amnesty International varovala, že centrá v Rwande alebo Ugande môžu byť vzhľadom na zdokumentovaný stav ľudských práv v oboch krajinách „krutými čiernymi dierami“ (Amnesty).

Francúzsko a Španielsko ukazujú limity tejto koalície medzi veľkými štátmi EÚ. Emmanuel Macron označil legislatívu za neúčinnú a nezlučiteľnú s európskymi hodnotami. Španielsky premiér Pedro Sánchez odmietol externé návratové centrá ako „trampantojo“, teda optický klam, ktorý pôsobí ako riešenie, ale nemá obsah (Le Monde, Euronews Spain).

Päť vlád má teraz model, harmonogram a súbor princípov. Stále však nemá ochotnú hostiteľskú krajinu, plán financovania, režim monitorovania ani pravidlá, ktoré by obstáli pred súdmi. Bez nich zostáva kodanský model len scenárom pre rokovania.