Päť vlád skúša návraty cez Ugandu

Päť európskych vlád spája spracovanie migrácie mimo územia EÚ a návratové centrá do jedného politického balíka. Navonok to znie ako odvážny plán presunúť kontrolu migrácie za hranice Únie. Politika, ktorú zatiaľ skutočne pripravujú, je však užšia, právne obmedzená a stále neoverená.

Rakúsky minister vnútra Gerhard Karner a dánsky minister pre migráciu Morten Bødskov sa minulý týždeň stretli vo Viedni a svoju spoločnú prácu predstavili ako projekt, za ktorým stoja aj Nemecko, Holandsko a Grécko (OTS/BMI). Nemecko a Holandsko mu dodávajú váhu dvoch veľkých členských štátov. Grécko, ako najviac vystavená juhovýchodná hranica Únie, dáva koalícii skúsenosť prvej línie, ktorú Viedeň ani Kodaň samy ponúknuť nevedia.

O čom bude Kodaň naozaj rokovať

Dánske ministerstvo uvádza, že Bødskov zvolá ministrov všetkých piatich krajín do Kodane na 4. septembra. Rokovať majú o návratových centrách mimo EÚ pre ľudí, ktorým už bola zamietnutá ochrana a nemajú legálne právo zostať (dánske ministerstvo pre migráciu). Rovnako to opisujú aj dánske médiá: má ísť o odchodové centrá pre cudzincov bez zákonného pobytu, nie o systém, v ktorom by tretia krajina rozhodovala o žiadostiach o azyl v prvej inštancii (Copenhagen Post/Ritzau).

Najďalej je podľa dostupných správ Uganda. Médiá píšu o možnom pilotnom projekte pre 5 000 až 10 000 ľudí do roku 2027 (EUobserver, ProtoThema).

Rozdiel medzi týmito dvoma politikami je podstatný. Spracovanie azylu mimo územia EÚ znamená, že o tom, kto má nárok na ochranu ako utečenec, sa rozhoduje v zahraničí. Návratové centrá prichádzajú až po tom, čo človek ochranu nedostal a má právoplatné rozhodnutie o návrate. Nové nariadenie EÚ o návratoch, ktoré Európsky parlament, teda priamo volený zákonodarný orgán Únie, schválil v júni, umožňuje členským štátom presunúť ľudí s konečným rozhodnutím o návrate do súhlasnej tretej krajiny, ak tá rešpektuje ľudské práva a zásadu non-refoulement, teda zákaz posielať ľudí tam, kde im hrozí prenasledovanie (Európsky parlament). Parlament otvoril dvere, no vlády ešte potrebujú dohody s hostiteľskými krajinami a mechanizmus, ktorý bude fungovať v praxi. Ako sme písali pri schválení hlasovania (To Brief), zákon povoľuje koncept, ale nerieši jeho najťažšiu časť.

Karnerovo politické rámovanie túto hranicu rozmazáva. Rakúsko presadzuje azylové konania mimo Európy od jari 2022 a dnes pod jednu značku spája oba smery (OTS/BMI). Projekt potom pôsobí väčší, než na čom sa päť vlád zatiaľ reálne dohodlo.

Taliansko ukazuje rozdiel medzi signálom a systémom

Talianske centrá v Albánsku sú zatiaľ jediným európskym pokusom o migračné zariadenia mimo vlastného územia. Minister vnútra Matteo Piantedosi tvrdí, že v roku 2025 pomohli pri 100 repatriáciách, a trvá na tom, že po plnom spustení sa „stanú modelom pre Európu“ (Il Fatto Quotidiano). Talianske súdy však Rímu zabránili využívať centrá podľa pôvodného plánu, keď zablokovali zrýchlené azylové konania naviazané na označenie krajín za bezpečné. Vláda preto musela zariadenie v Gjadëri prekvalifikovať skôr na detenčné centrum než na miesto spracovania azylu (Pagella Politica).

Podobný problém položil aj britský plán s Rwandou. Najvyšší súd Spojeného kráľovstva rozhodol, že rwandský azylový systém vytváral reálne riziko, že ľudia budú následne poslaní do krajiny, kde im hrozí prenasledovanie (UK Supreme Court). Sto návratov (Il Fatto Quotidiano) popri celoeurópskej rétorike nie je dôkazom funkčného modelu. Skôr ukazuje, že politika je pred prevádzkou výrazne vpredu.

Brusel pri stole nesedí

Európska komisia svoju pozíciu spresnila 13. augusta. Hovorca Guillaume Mercier povedal, že Komisia nie je súčasťou rokovaní o Ugande, nevie o nijakom konkrétnom návrhu a „zrelé návrhy“ posúdi až vtedy, keď prídu (Komisia). Tento odstup je dôležitý, pretože nariadenie o návratoch dáva právny základ v princípe, nie hotový systém. Neprináša dohodu s hostiteľskou krajinou, účinný spôsob, ako sa ľudia zadržiavaní v Ugande môžu brániť proti rozhodnutiam, nezávislý dohľad ani riešenie jadra problému: ak krajina pôvodu odmieta odmietnutého žiadateľa prijať späť, presun do Ugandy len premiestni detenciu bez toho, aby vytvoril návrat (CEPS).

Aj najsilnejší dánsky verejný argument pre tieto centrá je zatiaľ politický a odstrašujúci, nie empirický. Augustové oznámenia Kodane zdôrazňovali GPS náramky a tvrdšie motivačné nástroje na repatriáciu, teda opatrenia, ktoré fungujú na dánskom území, nie dôkaz, že centrá mimo EÚ zvyšujú mieru návratov (dánske ministerstvo pre migráciu). Päť vlád má politickú koalíciu, ale ešte nie funkčný návratový systém. Kodanské stretnutie ukáže, či vedia pomenovať hostiteľskú krajinu, napísať vymáhateľné podmienky a doložiť, že návratové centrá riešia problém readmisie, pre ktorý odmietnutí žiadatelia zostávajú v Európe.