Päť štátov tlačí na návratové centrá

Dánsko, Nemecko, Rakúsko, Holandsko a Grécko sa 4. septembra stretli v Kodani a dohodli sa na princípoch, podľa ktorých by sa neúspešní žiadatelia o azyl presúvali do zariadení mimo Európy. Stanovili si aj časový plán: okolo nového roka chcú mať dohodu s partnerskou krajinou a prvé presuny do konca roka 2027. Po mesiacoch rokovaní, návštev delegácií a ministerských ciest však zatiaľ nič nepodpísal žiadny hostiteľský štát. Kodaň posunula ministrov bližšie k vyjednávaniu konkrétnej dohody. Samotnú dohodu však nepriniesla.

Tri princípy, žiadne zmluvy

Päť ministrov schválilo tri základné princípy: centrá majú znižovať neregulárnu migráciu a nebezpečné cesty, musia byť v súlade s právom EÚ a medzinárodným právom vrátane ľudských práv a majú vzniknúť ako vzájomne výhodné partnerstvá s krajinami mimo Únie (SN, Kleine Zeitung). Holandský minister Bart van den Brink hovoril o otvorených zariadeniach, v ktorých by ľudia mohli pracovať, nie o detenčných centrách. Rakúsky minister vnútra Gerhard Karner označil skupinu za „die Umsetzer“, teda tých, ktorí veci vykonávajú, a tlačil na to, aby sa aspoň jedna partnerská krajina našla do konca roka (Heute). Karnerova nálepka zatiaľ hovorí viac než samotná dohoda.

Na tlačovej konferencii nepadlo meno žiadnej hostiteľskej krajiny. Verejne sa výber zúžil na špekulácie a popretia. Rwandský minister zahraničných vecí potvrdil agentúre AFP, že európski zástupcovia boli v krajine koncom augusta a že rokovania pokračujú, no neuviedol detaily ani harmonogram (Euractiv). Uganda, o ktorej sa predtým písalo ako o možnom favoritovi, môže byť mimo hry: holandské ministerstvo zahraničných vecí uviedlo, že spolupráca s Kampalou bola zmrazená po represiách súvisiacich s voľbami (n-tv). Ani jedna krajina sa verejne k ničomu nezaviazala.

Právo necháva otvorené kľúčové otázky

Najťažšia otázka, kto nesie zodpovednosť za človeka po jeho presune, bola odsunutá do najmenej priehľadnej časti procesu: do budúcich bilaterálnych dohôd, ktoré zatiaľ nikto nevidel.

Päť vlád sa snaží využiť právnu cestu, ktorá ešte len vzniká. Európsky parlament 17. júna schválil nové nariadenie EÚ o návratoch pomerom 418 hlasov proti 218. Staršie pravidlá nahrádza úpravou, ktorá výslovne umožňuje presuny neúspešných migrantov do centier v tretích krajinách (European Parliament). Maloletí bez sprievodu sú z toho vylúčení. Rodiny s deťmi nie, čo kritizovala Európska rada pre utečencov a exulantov; upozornila, že pôvodný návrh Komisie vylučoval aj ich (ECRE).

Nariadenie ešte čaká na formálne prijatie Radou, teda vládami členských štátov, a na zverejnenie. Aj po nadobudnutí účinnosti bude od hostiteľských krajín vyžadovať rešpektovanie ľudských práv a zásady non-refoulement, podľa ktorej nikoho nemožno poslať na miesto, kde mu hrozí prenasledovanie alebo mučenie. Text však nehovorí, kto a podľa akých kritérií má posudzovať, či sa tieto podmienky plnia (EU Law Analysis). Komisár Rady Európy pre ľudské práva varoval, že pri presunoch musia byť povinné posúdenia rizík, záväzné právne základy, účinné opravné prostriedky, limity detencie a nezávislý dohľad v každej fáze (Council of Europe).

Nemecký inštitút SWP tvrdí, že právna zodpovednosť musí zostať na vysielajúcom štáte dovtedy, kým sa pri každom jednotlivom človeku neoverí udržateľný výsledok, nie iba fungovanie zariadenia ako celku (SWP). Kodanské princípy o tom nehovoria nič. Odpoveď majú priniesť až bilaterálne dohody.

Koalícia s odporcami a dohľadom, ktorý ešte neexistuje

Za myšlienkou stojí časť európskych lídrov: júnovú deklaráciu vyzývajúcu na riešenia v tretích krajinách podpísalo 19 hláv štátov a vlád EÚ (Euronews). Francúzsko a Španielsko sú však otvorene proti. Emmanuel Macron povedal, že nikdy nevidel takéto centrum fungovať, a avizoval, že bude odmietať financovanie centier v Afrike z rozpočtu EÚ. Španielsky premiér Pedro Sánchez označil koncept za „trampantojo“, teda klamlivú ilúziu (Le Monde). Európska komisia 13. augusta novinárom povedala, že sa na rokovaniach nezúčastňuje a nevie o konkrétnom návrhu centra v žiadnej konkrétnej krajine (European Commission).

Reťazec zodpovednosti je preto rozdelený. Päť vlád môže rokovať o bilaterálnych dohodách samostatne, Rada ešte musí dokončiť európske nariadenie, súdy môžu preskúmavať jednotlivé vyhostenia a monitorovacie organizácie nemožno predstavovať ako dozor, kým s tým samy nesúhlasia. Práve tu vzniká ďalší problém: dánsky minister Morten Bodskov povedal, že na centrá budú dohliadať Medzinárodná organizácia pre migráciu a Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov. UNHCR agentúre AP povedal, že nedostal podrobnosti. IOM uviedla, že nijaké rozhodnutie nepadlo a rozhovory sú stále len prieskumné (WCAX/AP). Ministri sa teda odvolávajú na dohľad, ktorý podľa samotných organizácií ešte nebol dohodnutý.

Kodaň priniesla harmonogram a princípy, proti ktorým sa dá v abstraktnej rovine namietať len ťažko. Nepriniesla však to, na čom bude celý model stáť: krajinu ochotnú podpísať dohodu, systém zodpovednosti schopný obstáť pred súdom a dôkaz, že presun ľudí do tretej krajiny vedie k väčšiemu počtu návratov, nie iba k menej viditeľnému uviaznutiu. Kým „vykonávatelia“ nepomenujú krajinu a nezverejnia podmienky, stále vykonávajú najmä predstavu.