Nemecko odmieta zrušiť hraničné kontroly

Európska komisia požiadala deväť krajín, aby začali rušiť kontroly na vnútorných schengenských hraniciach. Nemecký minister vnútra túto výzvu odmietol ešte v tom istom týždni. Stanoviská, ktoré Komisia vydala 2. júna, sú po dvanástich mesiacoch nepretržitých kontrol právne povinným krokom, no pre členské štáty nie sú záväzné (EU Law Live, Brussels Signal). Schengen, najviditeľnejší symbol voľného pohybu v EÚ, tak čoraz viac stojí na dobrovoľnom rešpektovaní pravidiel. A ochota rešpektovať ich slabne.

Trvalá výnimka

Deväť štátov — Rakúsko, Dánsko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Holandsko, Nórsko, Slovinsko a Švédsko — udržiava hraničné kontroly výrazne dlhšie, než Schengen pôvodne pripúšťal ako núdzové riešenie. Nemecko, Francúzsko a Rakúsko majú určitú formu kontrol od roku 2015. Keď sa jedna notifikácia skončí, nasleduje ďalšia, zakaždým s novým zdôvodnením: migrácia, terorizmus alebo cezhraničná kriminalita.

Reforma Kódexu schengenských hraníc z roku 2024, teda pravidiel určujúcich, kedy možno zaviesť kontroly na vnútorných hraniciach, mala priniesť pevný strop. V praxi však predĺžila zákonné maximum zo šiestich mesiacov na tri roky a obišla rozsudok Súdneho dvora EÚ z roku 2022, podľa ktorého boli dlhodobé kontroly nezákonné (European Sting).

Komisia ani raz nespustila konanie o porušení povinností, teda svoj formálny nástroj na vymáhanie práva EÚ, proti krajine, ktorá hraničné kontroly držala príliš dlho. Výskumníci z Cambridge tento prístup opisujú ako systematické „nedostatočné vymáhanie“ motivované politickým strachom. Ak by Brusel trestal Nemecko alebo Francúzsko za hraničné kontroly, posilnil by naratív, že EÚ bráni štátom chrániť vlastnú bezpečnosť (Euronews).

Tri spôsoby vzdoru

Na zasadnutí ministrov vnútra EÚ v Luxemburgu 4. júna nastavil tón nemecký minister vnútra Alexander Dobrindt. Kontroly sa podľa neho budú „flexibilne rozvíjať“, nie rušiť. Ako podmienky na prehodnotenie uviedol „výrazne zlepšenú“ vonkajšiu hranicu EÚ a dôkaz, že nové azylové pravidlá skutočne fungujú. Obe podmienky sú nastavené tak, že sa prakticky nedajú presne zmerať (Tagesschau, Spiegel).

Rakúsky minister vnútra Gerhard Karner zvolil tichší postup. Kontroly sa presúvajú zo samotnej hranice do vnútrozemia, teda na mobilné hliadky, ktoré sú menej viditeľné, no výkon kontroly nekončia. Francúzsko verejne nereagovalo vôbec.

Skutočný posun naznačilo iba Holandsko. Minister pre azyl Bart van den Brink v máji oznámil, že po septembri statické hraničné stanovištia nahradí mobilný dohľad Kráľovskej marechaussee, vojenskej polície, založený na spravodajských profiloch namiesto plošného zastavovania (Rijksoverheid). Holandský model je najbližšie k tomu, čo Komisia v skutočnosti odporúča.

Náklady znášajú najmä pohraničné regióny. Nemecký súd v Koblenzi v apríli rozhodol, že kontroly na hranici s Luxemburskom porušili schengenský kódex, pretože neexistovalo dôveryhodné zdôvodnenie bezpečnostnej hrozby (Ground News). Podľa JEF Luxembourg, teda Mladých európskych federalistov, túto hranicu denne prekračuje približne 223 000 cezhraničných pracovníkov, ktorí v špičke čelia zdržaniu až 45 minút (Chronicle.lu). Nemecko sa proti rozsudku odvolalo a kontroly ponechalo.

Pakt, ktorý ešte nie je pripravený

Komisia načasovala svoje stanoviská na obdobie pred 12. júnom, keď má začať platiť Migračný a azylový pakt EÚ. Ide o rozsiahlu reformu azylového konania, hraničného preverovania a zdieľania zodpovednosti medzi štátmi. Politický argument Komisie znie, že nová infraštruktúra paktu robí vnútorné kontroly zbytočnými.

Táto infraštruktúra však zatiaľ existuje len čiastočne. Začiatkom mája malo funkčné pripojenie k reformovanej biometrickej databáze Eurodac iba 11 z 27 členských štátov (EUObserver). Jedenásť štátov stále nemalo primerané zariadenia na hraničné preverovanie. Maďarsko si dokonca ani nepožiadalo o pridelené peniaze na implementáciu (ETIAS).

Vzniká patová situácia, v ktorej nemá jasnú výhru ani jedna strana. Dobrindt tvrdí, že vnútorné kontroly sú stále potrebné, pretože vonkajšie hranice nie sú dosť bezpečné. Komisia tvrdí, že pakt tento problém vyrieši. Lenže prevádzkové medzery paktu udržiavajú práve sekundárne migračné pohyby, ktorými Nemecko svoje kontroly zdôvodňuje. Technicky majú pravdu obe strany a ani jedna nevie presvedčivo vyvrátiť tú druhú. Kontroly preto pokračujú.

Absurdnosť situácie najlepšie ukazuje Poľsko. Varšava na tom istom stretnutí ministrov, kde Dobrindt odmietol požiadavku Komisie, žiadala od Bruselu tvrdší postup proti Berlínu. Samotné Poľsko pritom udržiava schengenské kontroly na hraniciach s Nemeckom a Litvou a na hranici s Bieloruskom už sedemkrát pozastavilo právo požiadať o azyl. Komisia Poľsko zo svojich deviatich stanovísk vylúčila bez verejného vysvetlenia.

Keď Komisia nekoná, priestor vypĺňajú vnútroštátne súdy v Koblenzi a Mníchove. Tie vyhlasujú kontroly za nezákonné a robia prácu, ktorej sa Brusel vyhýba. Či tento postupný súdny tlak napokon prinúti politické vedenie EÚ rozhodnúť, alebo sa „dočasné“ výnimky stanú trvalou súčasťou Schengenu, závisí od kroku, ktorému sa Komisia vyhýba už jedenásť rokov: od skutočného vymáhania vlastných pravidiel.