Drahé poistenie škrtí európsku energiu

Prieliv, cez ktorý prechádza približne pätina svetového obchodu s ropou a LNG, je stále splavný. O tom, či sa náklad skutočne pohne, však dnes nerozhodujú vlády, ale poisťovne, majitelia lodí a banky. Práve títo súkromní aktéri teraz vyhodnotili trasu ako príliš rizikovú. Európu tým odrezávajú od energie z Perzského zálivu účinnejšie než formálna vojenská blokáda.

Komerčne mŕtva námorná trasa

Americké centrálne velenie 7. júla zasiahlo iránske ciele po útokoch na tri obchodné plavidlá. Cena ropy Brent vyskočila na 78,02 dolára (CNBC). Námorná doprava cez Hormuz sa potom takmer zastavila, hoci prieliv zostal formálne otvorený (Reuters, LMA).

Prekážkou je cena plavby. Lloyd's Market Association, teda združenie poisťovateľov na londýnskom trhu Lloyd's, potvrdilo, že vojnové poistenie aj krytie zodpovednosti za škody, znečistenie či zranenia sú technicky stále dostupné. Poistné je však trestajúco vysoké: brokeri opisujú náklady na vojnové riziko na úrovni 2 až 6 % hodnoty trupu lode, kým pred konfliktom to bolo približne 0,2 % (GCaptain). V niektorých prípadoch sa poistné dostalo na 7,5 % a majitelia lodí odmietajú posielať posádky za akúkoľvek cenu (WirtschaftsWoche).

Poistenie existuje. Posádky sa však neplavia. Formálne otvorená námorná trasa je komerčne mŕtva.

Práve reťazec rozhodnutí vysvetľuje, prečo majú vlády obmedzený priestor. Európska komisia sleduje dodávky. Členské štáty držia núdzové zásoby. Cenu rizika však určujú poisťovne. O plavbe rozhodujú majitelia lodí. Banky zasa rozhodujú, či náklad financujú, a keď vojnové riziko alebo sankčná expozícia vyzerajú príliš nebezpečne, ustupujú. Tento výpadok nespôsobilo nijaké rozhodnutie EÚ. Nijaké rozhodnutie EÚ ho preto nevie jednoducho zvrátiť.

Ceny prichádzajú skôr než nedostatok

Európa cíti šok najprv v cenách, ešte predtým, než by niektorému terminálu chýbali dodávky. TTF, holandský Title Transfer Facility a hlavný európsky benchmark pre plyn, vystúpil nad 50 eur za MWh a pri obavách z nákladnej dopravy cez Hormuz dosiahol približne 54 až 56 eur za MWh (Investing).

TTF určuje ceny naprieč kontinentom. Riziková prirážka započítaná v Holandsku sa mení na faktúru pre energetické firmy a priemyselných odberateľov od Helsínk po Lisabon. Priama nemecká expozícia voči rope z Perzského zálivu je malá, ale nemecký priemysel platí vyššie ceny plynu naviazané na ten istý benchmark.

Dopady sa potom líšia podľa krajín. Najjasnejší príklad ponúka Taliansko. Edison, jedna z najväčších talianskych energetických spoločností, prišiel pre vyššiu moc o 21 katarských nákladov LNG a do konca júna ich nahradil 14, prevažne dodávkami z USA (Quotidiano.net). Systém náraz absorboval, no za vyššiu cenu a s menšou rezervou pre ďalšie narušenie.

Španielsko ukazuje fyzické obmedzenie. Má približne tretinu kapacity prístavných zásobníkov LNG v EÚ (infoLibre). Prepojenie cez Pyreneje do Francúzska je však také úzke, že šéf španielskeho prevádzkovateľa siete opísal polostrov z energetického hľadiska ako „väčší ostrov než Írsko“ (Infobae). Španielsko vie plyn uskladniť. Dostať ho na sever je iný problém.

Zásoby riešia nedostatok, nie cenu

Právo EÚ vyžaduje, aby členské štáty držali núdzové zásoby ropy aspoň na úrovni 90 dní čistého dovozu (smernica 2009/119/ES). Pracovná skupina Európskej komisie pre energetickú úniu 13. júla uviedla, že zimné dodávky plynu nie sú bezprostredne ohrozené (European Commission). To odpovedá na otázku, či sa vyprázdnia nádrže. Neodpovedá to na otázku, koľko budú Európania platiť za ich naplnenie.

Šéf Medzinárodnej energetickej agentúry pomenoval rozdiel priamo: Európa by urobila „veľkú chybu“, keby predpokladala, že je od rizika odizolovaná, povedal pre Euronews (Euronews). Zásoby bránia fyzickému nedostatku. Nezastropujú ceny, neznižujú náklady na dopravu a nepoistia lode. Aj krajiny s malou priamou závislosťou od Hormuzu platia ceny určené globálnym oceňovaním rizika, pretože presmerované alebo zrušené náklady posúvajú nedostatok cez každý prepojený trh.

Európsky problém s Hormuzom preto vedie cez komerčný reťazec rizika: londýnske poisťovne, majiteľov lodí v európskych námorných centrách a banky financujúce náklad. Tento reťazec nekontroluje nijaká vláda a nenahradí ho nijaký zásobník. Brusel môže koordinovať a kupovať čas. O tom, či sa energia skutočne pohne, rozhoduje ochota riskovať v súkromných zasadacích miestnostiach.