Taliansko vyšetruje únik súborov NATO

Aj bezpečný trezor môže zlyhať bez vylomených dverí. Stačí jeden prístupový údaj, jedna skopírovaná zložka alebo jeden človek, ktorému systém dôveroval. Talianske vyšetrovanie údajných krádeží identít, citlivých dokumentov a materiálov k projektom NATO ponúkaných na predaj je dôležité práve preto, že Európa zrýchľuje spoločné obranné projekty, kým veľká časť dokumentácie zostáva v národných ministerstvách a systémoch dodávateľov.

Z verejne dostupných informácií nevyplýva, že by došlo k prieniku do systémov NATO. n-tv píše o zadržanom bývalom príslušníkovi talianskej spravodajskej služby a o podozrení z neoprávneného prístupu k tajným informáciám napojeným na armádu. Zatiaľ z toho vyplýva užší záver: spoločné obranné projekty stoja na tom, ako dobre si jednotlivé štáty a preverované firmy strážia vlastné dokumenty.

Kde tie dokumenty v skutočnosti ležia

Výraz „materiály k projektu NATO“ znie jednoznačne, ale sám osebe veľa nevysvetľuje. Môže ísť o utajované informácie NATO, talianske utajované dokumenty súvisiace s aliančným programom, firemné podklady s hodnotou pri obstarávaní alebo dokumenty, ktoré NATO iba spomínajú. Každá z týchto možností znamená iný problém a iný právny dosah.

Rozhodujúci je reťazec držby: kto mal dokument pri sebe, kto ho mohol otvoriť, kto ho presunul a kto si to všimol. Talianski prokurátori určia, čo možno obviniť pred súdom. Bezpečnostné úrady preveria, či zlyhali previerky alebo pravidlá nakladania s utajovanými informáciami. Obranné firmy musia ukázať, či mali prístup k citlivým materiálom pod kontrolou. Ak by išlo o informácie pôvodom z NATO, bezpečnostné pravidlá aliancie stoja na tom, že ich spojenci chránia cez vlastné národné systémy.

Pre suverénne vlády má takýto model logiku. Zároveň vytvára slabé miesta. Bruselské pravidlo neskontroluje prístupový záznam v Ríme. Klauzula v obstarávacej zmluve nezabráni dôveryhodnému človeku, aby si skopíroval súbor. Smernica EÚ o obstarávaní v obrane umožňuje verejným obstarávateľom vyžadovať záruky pri citlivých obranných kontraktoch, no skutočná skúška zostáva na ministerstvách, dodávateľoch a subdodávateľoch.

Rýchlejšie nákupy, rovnaké bezpečnostné diery

EÚ do tohto systému pridáva objem. Obranná agenda Komisie tlačí na väčšiu priemyselnú kapacitu a spoločné nákupy. Rovnakým smerom idú aj nariadenie EDIRPA a návrh programu EDIP: viac cezhraničného nakupovania a výroby v obrane.

Nevzniká tým však žiadna centrálna kontrarozviedka EÚ. To je podstatné, lebo rýchlosť zvyšuje vystavenie riziku. Viac spoločných projektov znamená viac ľudí s prístupom, viac firiem pracujúcich s citlivými požiadavkami a viac partnerov odkázaných na bezpečnostné návyky iných.

Cena zlyhania nie je abstraktná. Dodávatelia môžu prísť o prístup k programom. Vlády môžu čeliť zdržaniam, kým vyšetrovatelia preveria, čo uniklo. Partneri môžu byť opatrnejší pri zdieľaní technických požiadaviek, personálnych údajov či informácií o dodávateľoch. Na obrannom trhu postavenom na dôvere dokáže únik spomaliť prácu ešte predtým, než niekto preukáže operačnú škodu.

Spoločný podnik Rheinmetallu a Leonarda ukazuje typ priemyselnej expozície, o aký môže ísť, hoci nedokazuje nijakú súvislosť s talianskym prípadom. Rheinmetall aj Leonardo opisujú spoluprácu na bojových vozidlách ako európsky priemyselný projekt. Ak by chránené talianske materiály odhalili dodávateľov, požiadavky alebo predpoklady interoperability, partneri by mali dôvod na obavy. Verejné dôkazy však neukazujú, že sa to stalo.

Nemecký pohľad na hrozby vysvetľuje, prečo sa prípad bude čítať aj mimo Talianska. Tamojšie úrady už vnímajú ruskú špionáž a krádeže dát ako riziko pre strategické sektory. Minister vnútra Severného Porýnia-Vestfálska Herbert Reul v Zeit varoval pred hrozbami pre energetiku, obranu a logistiku, kým Kölner Stadt-Anzeiger písal o obavách okolo obranných firiem, dopravných trás a manažérov. V tomto kontexte je taliansky prípad pre Berlín zrozumiteľný, aj keď neukazuje, že zasiahol nemecké firmy.

Belgicko je v tomto prípade dôležité skôr ako aliančné prostredie, nie ako vyšetrovateľ. Archívy NATO uvádzajú sídlo aliancie v Bruseli a belgický Národný bezpečnostný úrad podľa ministerstva zahraničných vecí rieši utajované informácie a previerky vo vlastnom systéme. Ak by unikli aliančné informácie, kľúčovou európskou otázkou bude, ako rýchlo sa to dozvedeli partneri.

Prípad zatiaľ nepreukázal kompromitáciu NATO. Ukázal však, že európske zbrojenie závisí od systémov držby dokumentov, ktoré zostávajú národné, nerovnomerné a čiastočne neviditeľné. Talianske úrady musia čo najjasnejšie a v medziach zákona vysvetliť, aké dokumenty boli predmetom prípadu a kam sa dostali. NATO a partnerské vlády musia vedieť doložiť, že ak išlo o chránené aliančné informácie, preverili rozsah škody.