Taliansko odmietlo azylové presuny

Od 12. júna do 7. júla požiadalo osem členských štátov EÚ Taliansko, aby podľa nových európskych migračných pravidiel prevzalo žiadateľov o azyl. Taliansko odmietlo všetkých 12 požadovaných presunov (2eu.brussels, Visaverge). Rím blokuje prichádzajúce presuny od decembra 2022, výnimku robí iba pri rodinných prípadoch maloletých bez sprievodu.

Prvá kontrola Európskej komisie, ktorá mala ukázať, ako nové pravidlá fungujú v praxi, neuvádza žiadny náznak, že by sa talianske pozastavenie skončilo. Komisia ju zverejnila 16. júla (hodnotenie Komisie). Prvý test vymáhania migračného paktu tak dopadol jednoducho: právo EÚ vie určiť, ktorý štát je za žiadosť zodpovedný, ale nevie prinútiť vládu, aby ľudí fyzicky prijala.

Rímska obrana vyzerá na papieri slabo

Minister vnútra Matteo Piantedosi používa dve línie obrany. Tvrdí, že staré azylové prípady ľudí, ktorí prišli do Talianska pred 12. júnom, boli vďaka dohodám s Nemeckom a Francúzskom z konca roka 2025 „vynulované“ (Il Sole 24 Ore). Zároveň hovorí, že Nemecko by malo svoje žiadosti o presun započítať voči približne 2 200 migrantom, ktorých tento rok priviezli do talianskych prístavov záchranné lode mimovládnych organizácií plaviace sa pod nemeckou vlajkou (Il Foglio).

Oba argumenty majú právny problém. Verejný text bilaterálnej dohody, ktorá by staré prípady vymazala, sa nenachádza v parlamentných záznamoch, registroch Rady ani v dokumentoch Komisie. Hodnotenie Komisie opisuje talianske odmietnutia bez toho, aby akúkoľvek takúto výnimku spomínalo (hodnotenie Komisie). Azylové nariadenia EÚ navyše platia priamo: dve ministerstvá vnútra ich nemôžu súkromnou dohodou vypnúť (AMMR).

Pravdepodobnejšie vysvetlenie je jednoduchšie. Podľa starých pravidiel Dublin III, teda nariadenia, ktoré pred migračným paktom určovalo zodpovednosť za azylové konanie, malo Nemecko po talianskom súhlase šesť mesiacov na fyzický presun človeka. Ak túto lehotu nestihlo, zodpovednosť automaticky prešla na Nemecko. Tento princíp potvrdil aj Súdny dvor EÚ v rozsudku Shiri (Dublin III, Súdny dvor EÚ, Shiri). Rímsky „reset“ tak skôr vyzerá ako uplynutie lehôt zabalené do jazyka diplomacie.

Jediným nástrojom vymáhania sú lehoty

Nový migračný pakt, formálne Nariadenie o riadení azylu a migrácie, sa pokúša zmenšiť rozdiel medzi rozhodnutím na papieri a skutočným presunom. Postupy pri spätnom prevzatí sú automatickejšie. Krajina, cez ktorú človek prvýkrát vstúpil do EÚ, zostáva zodpovedná 20 mesiacov namiesto dvanástich (AMMR, Verfassungsblog).

Taliansky spor však ukazuje, čo pakt nevyriešil: donútenie štátu, aby pravidlá vykonal. Reťazec právomocí funguje takto. Členský štát, napríklad Nemecko, požiada o presun. Taliansko musí žiadosť prijať alebo navrhnúť inú možnosť. Európska komisia môže posúdiť dodržiavanie pravidiel, zverejniť zistenia a napokon začať konanie o porušení práva EÚ, teda svoj nástroj na vymáhanie povinností voči členským štátom. Súdy môžu vykladať lehoty. Človeka však do lietadla vedia posadiť iba talianske úrady.

Nemecké čísla ukazujú, ako slabo tento reťazec fungoval už predtým. V roku 2024 podalo Nemecko v rámci EÚ 74 583 žiadostí o dublinský presun, dostalo 44 431 súhlasov a dokončilo iba 5 827 skutočných presunov, podľa Brussels Signal. Približne jeden z ôsmich súhlasov sa skončil tým, že sa človek naozaj presunul.

Selektívne odmietanie, nie neschopnosť

Jedna okolnosť oslabuje rímsku pozíciu. Podľa NZZ Taliansko po 12. júni prijalo 51 švajčiarskych žiadostí o spätné prevzatie. Švajčiarsko nie je členom EÚ, ale je súčasťou dublinského systému. Tento vzorec naznačuje skôr politickú voľbu než administratívne preťaženie.

Podobne to čítajú aj ďalšie vlády. Holandsko vníma spor ako prvý test dôveryhodnosti paktu (Upday NL). Rakúsko sleduje situáciu cez Brennerský priesmyk, alpský koridor, ktorým migranti po príchode do Talianska pokračujú na sever do Rakúska a Nemecka. V odmietaní Ríma vidí prenášanie problému, ktorý vznikol na talianskom území (Kurier).

Ďalšie širšie hodnotenie Komisie má prísť v októbri. Dovtedy začnú pri prvých prípadoch po spustení paktu dobiehať lehoty na presun. Ak bude Taliansko ďalej odmietať, zodpovednosť za tieto azylové konania sa vráti Nemecku a ďalším štátom, ktoré o presun žiadali. Nestane sa to vyjednávaním, ale automatickým účinkom samotného nariadenia (AMMR). Pakt dal Európe silnejší právny základ na to, aby od Talianska žiadala spoluprácu. Nedal jej však moc vykonať presun, ktorý Rím nechce.