Taliansko nestíha plán za €194bn

Talianska vláda sa sporí o peniaze, ktoré nevie minúť. Ústredný účtovný úrad požiadal ministerstvá, aby vysvetlili, čo sa stalo s nevyužitými prostriedkami z talianskej časti európskeho postpandemického programu, doma známeho ako PNRR. Tento spor ukazuje problém, ktorý sa netýka len Talianska. Dva mesiace pred pevným termínom dokončenia projektov riešia vlády v celej Európe rovnakú otázku: dokážu premeniť európske investičné sľuby na hotové stavby a služby?

Platobný reťazec má háčik

Mechanizmus obnovy a odolnosti (RRF), teda program EÚ, cez ktorý sa po pandémii rozdeľujú stovky miliárd eur, nefunguje tak, že Brusel pošle vládam peniaze a nechá ich voľne míňať. Každá krajina predložila podrobný plán s konkrétnymi reformami a investíciami. Európska komisia vypláca peniaze po častiach, až keď overí, že krajina splnila dohodnuté záväzky (EUR-Lex, Európska komisia). Ministerstvo teda môže mať na papieri pridelené miliardy, no bez dokončenej práce a správnej dokumentácie ďalšia platba z Bruselu nepríde.

Program má dva typy peňazí. Granty sú prostriedky, ktoré EÚ krajine vyplatí bez toho, aby ich musela splácať. Ak štát nesplní ciele, peniaze jednoducho nedostane. Úvery sú iný prípad: zostávajú v národnom dlhu. Taliansko si cez RRF požičalo veľa. Ak projekty financované z úverov neprinesú výsledok, dlh krajine zostane.

Usmernenie Európskej komisie k uzatváraniu programu, zverejnené v máji, stanovuje úzky harmonogram. Všetky míľniky musia byť splnené do 31. augusta 2026. Žiadosti o platbu majú krajiny poslať do septembra. Celý program sa uzavrie 31. decembra (Európska komisia).

Taliansko: 194 mld. EUR na papieri, rozostavaná krajina v teréne

Taliansko má najväčší balík z RRF, približne 194 mld. EUR, a už dostalo asi 166 mld. EUR, teda 85 % (Powerzine, Európska komisia). Vláda tvrdí, že plnenie plánu je na úrovni 72 % (Il Fatto Quotidiano). Lenže vláda môže schváliť reformu alebo vysúťažiť zmluvu a tým splniť bruselský míľnik, zatiaľ čo škola, škôlka či ubytovňa v skutočnosti stále stoja na stavenisku.

Rozdiel je viditeľný v školstve. Podľa údajov Fondazione Agnelli dosiahli výdavky z PNRR na vzdelávanie vo februári 2026 len 45,6 %, pričom 62 % zdrojov bolo stále v projektoch, ktoré sa ešte len obstarávali alebo stavali. Pôvodný cieľ 264 000 nových miest v jasliach a škôlkach sa znížil na 150 480 (Corriere). Na opačnom konci verejných služieb je program, ktorý mal vykorisťovaným poľnohospodárskym pracovníkom ponúknuť bývanie mimo táborov ovládaných nelegálnymi sprostredkovateľmi práce. Z vyčlenených 200 mil. EUR sa minulo len 20 mil. EUR (Editoriale Domani). Pracovníci v táboroch zostávajú.

Termín dobieha všetkých

Taliansko nie je výnimka. Do konca roka 2024 bolo v celej EÚ vyplatených len 47 % dostupných prostriedkov z RRF (Európsky parlament). V priemere sa do konca roka 2023 dostala ku konečným prijímateľom len polovica peňazí, ktoré národné vlády už dostali (European Data Journalism Network). Úzkym miestom pritom nie je vždy politická vôľa, ale obstarávanie, povoľovanie a kapacita samospráv. Práve tento aparát premieňa peniaze na budovy, infraštruktúru a služby, no teraz je natlačený do pevného európskeho kalendára.

Grécka centrálna banka označila vyčerpanie zostávajúcich 10 mld. EUR za „mimoriadne ambiciózne“ (Euro2Day). Portugalské samosprávy napísali vláde list s otázkou, kto zaplatí práce, ktoré sa nestihnú dokončiť načas (Observador, RTP). Rumunsko radšej zo svojho plánu rovno vyškrtlo 1,2 mld. EUR, než aby predstieralo, že dokáže minúť všetko (Romania Insider).

Portugalská otázka je podstatná pre celý program. Pri grantoch zostanú nevyužité peniaze v EÚ, krajina ich nikdy nedostane. Pri úveroch zostáva dlh bez ohľadu na to, či sa projekt dokončil (Európsky parlament). V oboch prípadoch však platí, že škôlku, ktorá nevznikla, bude stále treba postaviť. Zaplatiť ju bude musieť niekto iný než Brusel.

V Taliansku dopadne tento tlak najtvrdšie na chudobnejšie samosprávy na juhu, ktoré mali od začiatku najslabšiu kapacitu riadiť zložité európske obstarávania. RRF bol nastavený tak, aby odmeňoval krajiny schopné dokončiť verejné projekty načas. Náklady zlyhania však nesú najmä komunity, ktoré tieto investície potrebovali najviac.