Taliansko prijalo len troch žiadateľov

Po 12. júni, keď začali platiť nové pravidlá EÚ pre azyl, poslalo Taliansku žiadosti o prevzatie žiadateľov o azyl osem členských štátov. Rím ich v prvých troch týždňoch odmietol všetky. O dva mesiace neskôr povedal minister vnútra Matteo Piantedosi pre ANSA, že od začiatku uplatňovania paktu prišlo približne 50 žiadostí, no fyzicky dorazili len traja ľudia. Práve rozdiel medzi rozhodnutím na papieri a človekom, ktorý skutočne vystúpi z autobusu, mal Migračný a azylový pakt EÚ zmenšiť. Prvé údaje naznačujú, že sa to zatiaľ nestalo.

Žiadosti pribúdajú, príchody nie

Prvé hodnotenie Európskej komisie pokrývalo obdobie od 12. júna do 7. júla. Komisia v ňom zaznamenala 12 prípadov prevzatia z ôsmich členských štátov, pričom Rím odmietol všetky. Piantedosiho rozhovor z 21. augusta obraz dopĺňa: približne 50 žiadostí na vstupe, tri reálne príchody na výstupe.

Jedinou krajinou, ktorá uvádza konkrétne dokončené odovzdania, je Rakúsko. Rakúske a talianske médiá s odvolaním sa na rakúske ministerstvo vnútra píšu o štyroch žiadateľoch o azyl, ktorých po 12. júni fyzicky presunuli autobusom alebo vlakom (ORF, Il Sole 24 Ore). Štyri rakúske presuny sa však ťažko skladajú s Piantedosiho tromi príchodmi. Údaje po jednotlivých prípadoch nikto nezverejnil a rozdiel nevysvetlila ani jedna strana.

Rovnaký problém vidno v celej Európe. Podľa údajov Eurostatu v roku 2025 vzniklo v starom dublinskom systéme 111 708 odchádzajúcich žiadostí o prevzatie, no skončili sa len 16 620 skutočnými presunmi. Dublinský systém bol predchádzajúci rámec EÚ, podľa ktorého za azylovú žiadosť spravidla zodpovedala prvá krajina vstupu. Samotné Taliansko v tom roku dostalo 24 152 prichádzajúcich žiadostí. Nové pravidlá paktu mali tento pomer zlepšiť presnejšími dôkaznými nástrojmi a jasnejšími kritériami zodpovednosti. Úzke miesto však nikdy nebolo len v identifikácii. Bolo v samotnom odovzdaní človeka.

Prečo je zdržanie nástrojom

Podľa práva EÚ sa zodpovednosť po šiestich mesiacoch vracia odosielajúcemu štátu, ak sa presun dovtedy neuskutoční (nariadenie 604/2013, článok 29). Taliansko preto nemusí vyhrať právny spor. Stačí mu nechať plynúť čas.

Európska komisia povedala priamo, že prijímajúci štát nemôže presun jednoducho odmietnuť; musí navrhnúť náhradný termín. Brusel však nemá operačnú právomoc posadiť človeka do lietadla do Ríma. Jeho nástrojom je konanie o porušení povinnosti, teda pomalý právny proces, ktorý môže po rokoch viesť k rozsudku a pokutám. Proti šesťmesačnej lehote je to nástroj nastavený príliš pomaly.

Spor medzi Berlínom a Rímom ukazuje, ako tento mechanizmus vyzerá v praxi. Keď sa Nemecko 19. augusta pokúsilo presunúť troch žiadateľov o azyl, Viminale, teda talianske ministerstvo vnútra, tvrdilo, že prípady vznikli pred začiatkom paktu 12. júna a spadajú pod bilaterálnu dohodu z konca roka 2025 o „čistom stole“ (Adnkronos, Tagesschau). Nemecko s tým nesúhlasí. Práve sivá zóna medzi starými dublinskými spismi a novými prípadmi podľa paktu je miestom, kde sa obe vlády sporia, a jasnú hranicu nekreslí ani právo EÚ, ani bilaterálna dohoda.

Ako sme písali, vicepremiér Matteo Salvini minulý týždeň povedal, že Taliansko nebude prijímať návraty z Nemecka, kým lode nemeckých mimovládnych organizácií ďalej privážajú zachránených migrantov do talianskych prístavov. Takéto rámovanie spája právne nesúvisiace povinnosti. Politicky však funguje: z procedurálnej otázky robí spor o suverenitu, ktorý sa doma predáva ľahšie.

Zlyháva vykonanie, nielen Taliansko

Fínsko potvrdilo, že pripravuje individuálne presuny do Talianska, no do 21. augusta nedokončilo ani jeden (HS). Holandsko sa s Rímom dohodlo na prístupe „čistého stola“, ktorý sa týka len prípadov po 12. júni, ale žiadny holandský zdroj nepotvrdzuje dokončený presun (NOS).

Írsko tlačí na Rím spolu so severnými štátmi, no jeho vlastná bilancia tomuto tlaku uberá silu. The Irish Times uviedli, že medzi rokmi 2021 a 2025 sa z 1 037 rozhodnutí o presune fyzicky uskutočnilo len 19. Eurostat za rok 2025 eviduje pri Írsku nulový počet odchádzajúcich dublinských presunov. Aj štáty, ktoré od Talianska žiadajú dodržiavanie pravidiel, mali problém premeniť vlastné rozhodnutia na reálny pohyb ľudí.

Pakt dal Európe lepšie nástroje na určenie, ktorá krajina má riešiť azylový prípad: širšiu databázu odtlačkov prstov (prepracovaný Eurodac), jasnejšie pravidlá zodpovednosti a prísnejšie ustanovenia proti sekundárnym pohybom, teda presunom žiadateľov medzi členskými štátmi po prvej registrácii. Nič z toho však nedáva členským štátom moc uskutočniť presun, keď prijímajúca vláda zdržiava. Pakt zlepšil priraďovanie zodpovednosti. Vykonanie zostalo v rukách národných vlád, ktoré nemusia mať záujem spolupracovať. Európska komisia by mala povedať, či proti Taliansku otvorí konanie o porušení povinností. Dovtedy Rím testuje, či presne určená zodpovednosť vôbec niečo znamená, keď vláda jednoducho odmietne ľudí prevziať.