Litva odmieta Washington pre potaš

Spojené štáty požiadali Litvu, Poľsko a Ukrajinu, aby znovu umožnili prepravu bieloruského potašu cez svoje územie. Všetky tri krajiny odmietli. Žiadosť prišla v máji 2026 ako nepodpísaný „nonpaper" ministerstva zahraničia USA, teda neformálny politický dokument bez oficiálneho autora. Ukazuje štrukturálny rozdiel v sankčnej politike medzi USA a EÚ. Washington už vlastné obmedzenia voči Belaruskali, bieloruskému štátnemu monopolu na potaš, zrušil. Európska únia to nemôže urobiť bez súhlasu všetkých 27 členských štátov. Rozpor je preto právny, nie len diplomatický.

Prečo nemôže súhlasiť jedna krajina

Sankcie EÚ voči bieloruskému potašu sú súčasťou nariadenia Rady (ES) č. 765/2006, ktoré platí priamo pre colné úrady, železničných dopravcov aj prístavné terminály vo všetkých členských štátoch (finance.ec.europa.eu). Nariadenie nezakazuje iba dovoz, ale aj tranzit a prepravu bieloruského chloridu draselného na území EÚ (gov.ie). Litovský minister zahraničných vecí Kęstutis Budrys to zhrnul jednoducho: kým sankcie EÚ platia, „takéto aktivity sa nemôžu vykonávať v Litve, Lotyšsku ani Poľsku" (LRT).

Na prijatie týchto sankcií bola potrebná jednomyseľnosť v Rade EÚ, kde musí súhlasiť každý členský štát. Na ich zrušenie platí rovnaké pravidlo. Vo februári 2026 EÚ jednomyseľne predĺžila sankcie voči Bielorusku do februára 2027 a výslovne ponechala aj obmedzenia na potaš (Mayer Brown). Americký nonpaper teda žiada tri krajiny o krok, ktorý im európske právo nedovoľuje urobiť samostatne. Litovský prezident Gitanas Nausėda to povedal priamo: „Nemohli by sme nič zmeniť, ani keby sme chceli."

Väzni za potaš

Washington vychádza z transakčnej logiky. Od januára 2025 opakovane cestoval do Minska Trumpov vyslanec John Coale a výmenou za postupné uvoľňovanie amerických sankcií dosiahol prepustenie viac ako 500 politických väzňov vrátane laureáta Nobelovej ceny Alesa Bialiatského a opozičnej političky Marie Kolesnikovej (Euronews, RFE/RL). Do marca 2026 Washington úplne vyradil Belaruskali zo svojho sankčného zoznamu. Nonpaper zároveň navrhol, že príjmy z európskeho tranzitu by mohli financovať obranu Ukrajiny. Takéto rámovanie má odmietnutie vykresliť ako nedostatok solidarity.

Argument, že uvoľnenie sankcií by mohlo odtiahnuť Bielorusko od Ruska, naráža na vojenskú realitu. V decembri 2025, v rovnakom týždni ako potašová dohoda, rozmiestnilo Rusko v Bielorusku raketový systém Orešnik schopný niesť jadrovú hlavicu (Arms Control Association). Ukrajinský minister zahraničných vecí Andrij Sybiha túto logiku odmietol: „Nemali by existovať ilúzie, že niekto bude schopný cez nejaké ústupky vytiahnuť Bielorusko z ruskej sféry vplyvu" (Interfax Ukraine).

Cena odmietnutia

Litovské odmietnutie má skutočné ekonomické náklady. Bieloruský potaš kedysi tvoril takmer tretinu objemu nákladu v prístave Klaipėda. Jeho strata pripravila prístav približne o 14 mil. EUR ročne a terminálu, ktorý tieto zásielky vybavoval, klesli príjmy z 96 mil. EUR na 3,2 mil. EUR (Lrytas). Poľsko zostalo strategicky ticho. Varšava nikdy nepotvrdila ani nepoprela, že nonpaper dostala, hoci nekompatibilný železničný rozchod s Bieloruskom jej popri právnej prekážke dáva aj pohodlnú technickú bariéru (Rzeczpospolita).

EÚ pritom tlak ďalej zvyšovala. V 20. sankčnom balíku prijatom v apríli 2026 pribudli nové označenia bieloruských subjektov a vyššie clá na bieloruský potaš smerujúci do Únie (Mayer Brown).

Systémové riziko pomenoval poradca ukrajinského prezidenta Dmytro Lytvyn: „Dáva to Putinovi istotu, že sankcie možno zmierniť" (RBC-Ukraine). Ak sa dá viditeľná sektorová sankcia EÚ rozobrať cez bilaterálny tlak USA na jednotlivé hlavné mestá, rovnaký vzorec možno použiť aj pri ruských energetických a finančných obmedzeniach. Ďalšia skúška príde vo februári 2027, keď sa sankcie voči Bielorusku budú opäť jednomyseľne predlžovať. Predĺženie môže zablokovať ktorýkoľvek členský štát. Maďarsko túto páku pri ruských balíkoch už použilo, hoci pod novou vládou Pétera Magyara sa Budapešť posunula bližšie k hlavnému prúdu EÚ.

Samostatne od toho Lukašenko naznačil možný predaj bane americkým investorom za 3 mld. USD (Euromaidan Press). Ak americké firmy vstúpia do bieloruskej výroby potašu, tichá požiadavka Washingtonu sa zmení na tlak podopretý priamym obchodným záujmom.