Lacnejšia ropa stiahla infláciu eurozóny

Inflácia v eurozóne v júni klesla z májových 3,2 % na 2,8 %, teda viac, než čakali analytici (Eurostat, Irish Times). Hlavným dôvodom bola ropa: cena Brentu sa z vojnových vrcholov nad 120 dolármi za barel dostala približne na 73 dolárov (tagesschau).

Európska centrálna banka však tento pokles nečíta ako zlom. Inflácia v službách je stále 3,2 %, jadrová inflácia, teda rast cien bez kolísavých energií a potravín, zostáva na 2,4 % a prezident Bundesbank Joachim Nagel upozorňuje, že energetický šok „je stále v systéme“ (CNBC, ECB Economic Bulletin). Priamy ropný šok slabne. Pre ECB je podstatné, či náklady, ktoré po sebe zanechal v mzdách, službách a potravinách, udržia infláciu nad jej 2 % cieľom až do roku 2027.

Ako sa ropný šok mení na mzdový problém

Mechanizmus je pomerne priamy. Keď zdražejú energie, firmám rastú náklady na palivá, dopravu aj vstupy. Časť z nich prenesú do cien pre zákazníkov. Zamestnanci pri slabšej kúpnej sile tlačia na vyššie mzdy.

V službách sa tento tlak prejaví rýchlo, pretože reštaurácie, zdravotníctvo či kaderníctva stoja najmä na ľudskej práci. Prezidentka ECB Christine Lagardová v Európskom parlamente povedala, že ceny energií znižovali reálne príjmy a krátkodobé inflačné očakávania vystúpili „výrazne nad predvojnové úrovne“, hoci dlhodobé očakávania zostali blízko 2 % (BIS/Lagarde).

Júnové prognózy ECB ukazujú, prečo je banka opatrná. Inflácia má tento rok dosiahnuť v priemere 3,0 %, v roku 2027 2,3 % a na 2 % sa má dostať až v roku 2028. Rast hospodárstva ECB znížila na 0,8 % v roku 2026 z marcových 0,9 % (ECB projections). Ceny sú stále príliš vysoké na rýchle znižovanie sadzieb, no rast je príliš slabý na to, aby ich ekonomika pohodlne uniesla.

Štyri krajiny, štyri kanály

Priemer eurozóny zakrýva veľmi rozdielne národné tlaky.

Nemecko ukazuje priemyselnú časť problému. Nové objednávky v priemysle klesli medzimesačne o 3,8 % a celková inflácia sa znížila na 2,3 %, no ceny služieb stále rástli o 3,1 % (DIW, tagesschau). Továrne sú slabé, ale bežné výdavky domácností ďalej zdražujú.

Taliansko sa vymyká obrazu zaseknutej jadrovej inflácie. Tá klesla na 1,6 % a celkovú infláciu ťahali najmä nespracované potraviny s rastom 4,5 % (ISTAT). Skutočným rizikom Talianska je dlh: verejný dlh na úrovni 137,1 % HDP znamená, že vyššie sadzby ECB sa priamo premietajú do drahšieho refinancovania štátu (ECB Economic Bulletin). Každý ďalší mesiac so zvýšenými sadzbami zvyšuje náklady Ríma a zužuje fiškálny priestor, čo sa následne prejavuje aj v úverových podmienkach pre talianske firmy a domácnosti.

Španielsko rieši najmä potravinový kanál. Júnová inflácia dosiahla 3,2 % a jadrová inflácia 2,9 %, v oboch prípadoch viac než priemer eurozóny (DSN/INE). Madrid preto pripravil núdzový balík 300 mil. EUR pre farmárov a rybárov, ktorých zasiahli vyššie náklady na naftu a hnojivá (MAPA). Riziká spojené s horúčavami a javom El Niño by mohli ceny potravín zvýšiť, hoci žiadna inštitúcia to zatiaľ pre rok 2026 nevyčíslila (EEA).

Belgicko má najautomatickejší prenos inflácie do miezd. Jeho systém indexácie zvyšuje mzdy vo verejnom sektore, dôchodky a sociálne dávky o 2 %, keď ceny prekročia stanovený prah; najbližšie sa to má stať v septembri (Bureau fédéral du Plan, 21news). Indexovaných zamestnancov to chráni. Zároveň to však drží vyššie náklady v ekonomike dlhšie.

Kto to platí

Rozdiely medzi krajinami ukazujú, kto znáša náklady. V Belgicku sú indexovaní zamestnanci viac chránení, účet nesú zamestnávatelia a rozpočet. V Taliansku platí štát a dlžníci cez drahšie refinancovanie. V Španielsku sú farmári aj kupujúci potravín stlačení z oboch strán.

Naprieč eurozónou najviac strácajú chudobnejšie domácnosti. Väčšiu časť príjmu míňajú na potraviny a energie, teda položky, ktoré stále zdražujú najrýchlejšie.

Celková inflácia sa hýbe správnym smerom. ECB má však menší priestor na znižovanie sadzieb, než naznačuje samotné číslo 2,8 %. Jej vlastné prognózy počítajú s tým, že dozvuky energetického šoku v mzdách, službách a potravinách nevyprchajú pred rokom 2028.