Paríž a Berlín rušia FCAS

Európske projekty stíhačiek zvyčajne nekončia preto, že by inžinieri nevedeli postaviť lietadlo. Padajú vtedy, keď sa stretne národná kontrola, súperenie firiem a spor o priemyselné podiely. Rozpad francúzsko-nemecko-španielskej vetvy FCAS je dôležitý práve preto, že Európa stále nemá funkčný spôsob, ako rozhodnúť, kto vedie, kto vlastní technológie a kto platí účet, keď sa spolupráca zasekne.

FCAS mal prepojiť nové bojové lietadlo, drony a spoločnú digitálnu sieť. Rafale a Eurofighter mali časom ustúpiť širšiemu systému, ako ho opísala Tagesschau. Paríž a Berlín teraz priznali zlyhanie jadra programu, keďže Dassault a Airbus sa nedohodli, kto bude projekt skutočne riadiť.

Spor o velenie

Nešlo iba o technický návrh lietadla. Dassault chcel reálnu pozíciu hlavného integrátora, zatiaľ čo nemecký a španielsky Airbus presadzovali usporiadanie, ktoré by chránilo ich vlastné priemyselné úlohy. Tento rozpor podrobne opísal Opex360. Francúzske úrady zároveň trvali na kontrole nad jadrom lietadla a technológiami naviazanými na francúzske vojenské potreby. Public Sénat zachytil, ako skoro začali partneri ťahať každý iným smerom.

Berlín sa teraz snaží premeniť neúspech na vyjednávaciu páku. Airbus a viacerí nemeckí partneri predstavili Team Gen 6 ako priemyselnú alternatívu, no zatiaľ nejde o štátom financovaný program. Nemecko stále zvažuje nákup ďalších F-35, inú medzinárodnú spoluprácu alebo silnejšiu európsku trasu vedenú Airbusom, ako napísal Zeit.

Priemysel môže hovoriť o európskej ceste, ale o peniazoch a vojenskej doktríne rozhodujú vlády. Zraniteľné je najmä Španielsko, ktorého firmy už do FCAS vložili politickú aj technickú kapacitu. Indra, Airbus, GMV, Oesia, ITP Aero a Sener upozorňujú, že si nemôžu dovoliť ďalej strácať čas ani nadobudnuté schopnosti, ako informoval El Mundo. Madrid sa zatiaľ verejne neprihlásil k náhrade vedenej Berlínom.

Brusel môže platiť, nie veliť

Inštitucionálne nástroje EÚ nedosiahnu na jadro sporu. Obranná agenda Európskej komisie, pravidlá spoločného obstarávania aj vyjednávacia línia Európskeho parlamentu k EDIP môžu odmeňovať spoluprácu. Nemôžu však Francúzsku, Nemecku ani Španielsku prikázať, ktorá firma má riadiť strategický zbraňový systém.

To je európske poučenie z FCAS. Brusel vie spoluprácu dotovať, ale nevie rozhodovať spory o suverenitu v najcitlivejších obranných projektoch kontinentu. Program narazil vo chvíli, keď „európske“ prestalo byť heslom a stalo sa otázkou kontroly.

Alternatívy silnejú

Roztržka okamžite zvyšuje hodnotu Saabu, pretože Švédsko má stále živý ekosystém vývoja stíhačiek. Airbus najmenej šesť mesiacov skúmal možnosti rozhovorov so Saabom, uviedol Reuters cez Global Banking & Finance. Väčšiu váhu získava aj taliansky okruh okolo programu GCAP, keďže Nemecko teraz musí porovnávať možnosti namiesto toho, aby iba opravovalo FCAS.

Poľsko a východné krídlo NATO budú celý spor posudzovať podľa dodávok, kompatibility s Alianciou a rýchlosti. Varšava si už objednala 32 stíhačiek F-35 a poľské vojenské plánovanie otvorene počítalo s ďalšími nákupmi v období rokov 2025 až 2039. Pre tieto vlády FCAS nikdy nebol odpoveďou na bezprostredné odstrašenie. Jeho zlyhanie však oslabuje tvrdenie, že európsky priemysel dokáže načas dodať spoločnú schopnosť.

Menšie štáty vidia cenu neúspechu ešte ostrejšie, pretože majú menší vplyv. Belgický premiér Bart De Wever označil zastavenie projektu za „čistú hlúposť“, zatiaľ čo belgické firmy dostali len 10 až 20 mil. EUR z plánovaných 68 mil. EUR. Práve tento nepomer je podstatný: krajiny mimo priemyselného jadra môžu podporovať strategickú autonómiu, no nedokážu prinútiť hlavných hráčov, aby ju aj uskutočnili.

Zostávajú už len politické otázky. Premení Nemecko Team Gen 6 na skutočný štátom krytý program, alebo bude ďalej lavírovať medzi F-35, GCAP, Saabom a Airbusom? Pôjde Španielsko za Berlínom, bude vyjednávať s Parížom, alebo si nechá otvorené možnosti? Dokáže si Francúzsko ponechať velenie nad stíhačkou a zároveň udržať spoločné cloudové prvky? FCAS necháva Európe tú istú otázku, s ktorou začínal: keď lídri sľubujú spoločnú schopnosť, kto v skutočnosti rozhoduje?