Pentagon sťahuje ponorky z NATO

Spojené štáty oznámili spojencom v NATO, že aliancii prestanú úplne poskytovať ponorky, záväzok stíhačiek znížia o tretinu a počet strategických bombardérov vyčlenených pre NATO zrežú na polovicu. Konkrétne čísla minulý týždeň v uzavretom brífingu v sídle NATO predstavil vyslanec Pentagonu Alexander Velez-Green (Defense News, El País). Washington chce, aby európski spojenci do začiatku júna ukázali, ako tieto medzery zaplnia.

Medzera, na ktorú Kongres nedosiahne

Škrty sa týkajú NATO Force Modelu (NFM), teda utajeného registra, v ktorom členské štáty vopred priraďujú vojenské kapacity do troch stupňov krízovej pripravenosti. Spojené štáty nesťahujú vojakov z Európy. Sťahujú formálny prísľub, že v prípade vojny pošlú posily (Stars and Stripes).

Kongres môže blokovať vystúpenie USA z NATO. Môže tiež zákonom stanoviť minimálne počty amerických vojakov v Európe. Záväzky v NFM však patria do utajenej exekutívnej právomoci a žiadny osobitný zákon ich neupravuje (Military Times). Pentagon tak môže oslabiť krízovú architektúru NATO bez jediného hlasovania na Kapitole.

Elbridge Colby, námestník ministra obrany pre politiku a hlavný autor posunu, to hovorí priamo: európski spojenci sú „podstatne silnejší než Rusko a mali by prevziať hlavnú zodpovednosť za vlastnú konvenčnú obranu“ (war.gov). Prioritou je uvoľniť americké kapacity pre prípadný konflikt s Čínou.

Čo sa nedá kúpiť dosť rýchlo

Medzinárodný inštitút pre strategické štúdie odhaduje, že nahradiť americké konvenčné kapacity v NATO by stálo približne 1 bilión dolárov počas 25 rokov (The National News). Kielsky inštitút vyčíslil krátkodobú potrebu na 50 miliárd eur ročne v dodatočných koordinovaných výdavkoch (Meta-Defense). Najťažšie medzery však neurčujú len rozpočty, ale fyzika a čas.

Lietadlá EA-18G Growler, ktoré rušia nepriateľské radary a umožňujú úderným stíhačkám prežiť v bránenom vzdušnom priestore, prevádzkujú iba Spojené štáty. Európa porovnateľnú kapacitu nemá. Bez Growlerov by európske lietadlá proti ruským systémom S-400 a S-500 narážali na radarové siete, ktoré nevedia účinne potlačiť (RUSI).

Podobný problém vzniká pri jadrových útočných ponorkách. Americké ponorky triedy Virginia dokážu zostať pod hladinou prakticky bez časového obmedzenia a skryto odpaľovať strely s plochou dráhou letu na vzdialenosť viac než 1 500 kilometrov. Európske diesel-elektrické ponorky sa musia vynoriť každých 24 až 72 hodín. Jadrové útočné ponorky prevádzkujú v Európe iba Francúzsko a Spojené kráľovstvo, pričom britská pripravenosť je slabá: v marci 2026 bola operačne nasadená len jedna z piatich ponoriek triedy Astute (19FortyFive).

Rovnaký rozdiel vidno pri tankovaní vo vzduchu. Spojené štáty majú viac než 400 tankovacích lietadiel. Všetky európske krajiny NATO spolu ich majú približne 50 až 60 (Defense News).

Trinásť európskych krajín si kúpilo F-35 aj ako poistku, že Washington zostane pri európskej obrane. F-35 však vznikol pre americkú sieť riadenia boja, ktorá zahŕňa AWACS, teda lietajúce radary, Growlery a tankovacie lietadlá. Ak sa tento ekosystém odstráni, európske F-35 zostanú lietadlami piatej generácie bez podpory piatej generácie (RUSI).

Priemyselná stena

Európska výroba stíhačiek má do roku 2030 dosiahnuť vrchol približne 72 lietadiel ročne naprieč linkami Eurofighter, Rafale a Gripen. Podľa IISS potrebuje Európa ďalších 400 taktických bojových lietadiel. Pri maximálnej výrobe by to znamenalo viac než päť rokov práce a nulový export. Francúzsky parlament schválil dodatočných 36 miliárd eur na obranu do roku 2030 (Le Monde), no linka Rafale je zaplnená exportnými objednávkami a francúzske jadrové ponorky sú suverénne kapacity, ktoré Paríž nedáva do spoločného fondu NATO (IFRI).

Tlak najskôr pocítia krajiny najbližšie k Rusku. Poľsko dáva na obranu 4,81 % HDP, najviac v NATO, no nemá žiadne ponorky a jeho F-35 dosiahnu plnú kapacitu až v roku 2030 (Bankier.pl). Fínsky minister obrany Antti Häkkänen označil situáciu za „vážny moment pre Európu“ (IS.fi).

Generálny tajomník NATO Mark Rutte zarámoval posun ako očakávaný: „Všetci vedeli, že sa to deje“ (NATO). Nórsko reagovalo opatrnejšie a žiadalo, aby prechod prebehol „štruktúrovaným spôsobom“ (Le Monde). Na summite v Ankare 7. a 8. júla má NATO formálne prijať nový plán delenia záťaže. Obdobie zraniteľnosti potrvá odteraz najmenej do roku 2030. Politický záväzok nedokáže urýchliť ponorku, ktorej stavba trvá desaťročie.