Rheinmetall zdvojnásobuje výrobu prachu

V údolí v Hornom Bavorsku, medzi halami chemickej výroby a alpským podhorím, začína Rheinmetall stavať závod, ktorý označuje za najväčšiu európsku továreň na prachové náplne. Rozšírenie závodu v Aschau am Inn má zvýšiť ročnú produkciu približne z 1 700 ton na 4 200 ton. Do roku 2028 by mal areál vyrábať viac než milión modulárnych hnacích náplní ročne (Zeit, Bloomberg). Investícia smeruje presne do miesta, kde má Európa skutočný nedostatok: nie do hlavíc ani tiel granátov, ale do prachovej zmesi, ktorá horí v hlavni a vystrelí náboj na cieľ (Süddeutsche Zeitung). Bez nej sú telá granátov len opracovaný kov.

Aschau je reálny posun. Zároveň je to verejnými peniazmi podporené rozširovanie súkromnej kapacity bez zverejnených pravidiel, kto dostane novú výrobu ako prvý.

Čo odhaľuje nedostatok prachu

V marci 2023 sa členské štáty EÚ dohodli, že Ukrajine dodajú milión delostreleckých nábojov a zároveň obnovia vlastné vyčerpané zásoby (Council). Cieľ nesplnili. České a poľské médiá potom ukázali, že problém vznikal vyššie v dodávateľskom reťazci: krajiny NATO čelia kritickému nedostatku nitrocelulózy a TNT, teda základnej chémie, ktorá predchádza samotnej montáži munície (Novinky, RMF24). Aschau leží presne v tomto úzkom hrdle. Prepojenie s Ukrajinou už existuje: podľa Warsightu Rheinmetall v júli 2026 spojil dodávky granátov z Unterlüssu s hnacími náplňami DM72 z Aschau a zo sesterského závodu Nitrochemie vo švajčiarskom Wimmise (Warsight).

EÚ na riešenie nedostatku vytvorila tri finančné nástroje. ASAP, teda Akt na podporu výroby munície, vyčlenil 500 mil. EUR na odstraňovanie výrobných úzkych miest (ASAP Regulation). SAFE, prijatý v máji 2025, pridal úverový nástroj v objeme 150 mld. EUR na obranné investície (Council). Oba nástroje posielajú peniaze do systému. Ani jeden však nedáva Bruselu právomoc rozhodnúť, kto dostane ďalšiu tonu prachu od Rheinmetallu.

Rheinmetall je súkromná firma. O tom, komu pridelí výrobu, rozhodujú zmluvy a marže, nie pokyny EÚ alebo NATO. Národné vlády môžu prachové náplne nakupovať cez verejné obstarávanie. NATO určuje ciele a koordinuje. Nikto však nezverejňuje prioritný rámec, ktorý by ukazoval, ako sa rozšírená produkcia rozdelí medzi Ukrajinu, národné zásoby a aliančné rezervy.

Úľava aj zraniteľnosť

Štáty vítajú novú kapacitu a zároveň riešia, kto ju bude ovládať.

Poľsko vníma bavorské rozšírenie ako skutočnú úľavu, no buduje si vlastnú poistku. Závod Mesko v Pionkách má po transfere technológií schopnosť sériovo vyrábať modulárne hnacie náplne a poľská Agentúra pre vyzbrojovanie podpísala kontrakt za viac než 13,5 mld. PLN na státisíce nábojov kalibru 155 mm (Milmag). Varšava dodávky potrebuje, nechce však závisieť od jedného bavorského údolia.

Fínsko ukazuje druhý typ rizika. V prachárni Vihtavuori, ktorú prevádzkuje Nammo, došlo k nehode, ktorá prerušila projekt rozšírenia výroby (Yle). Aj domáca kapacita v spriatelenej krajine môže po jednom bezpečnostnom incidente vypadnúť. Európska výroba prachových náplní zostáva sústredená najmä v troch firmách: Rheinmetall, Eurenco a Nammo. Nová bavorská kapacita znižuje nedostatok, ale zároveň prehlbuje závislosť od veľmi krátkeho zoznamu dodávateľov.

Koncentráciu zhoršuje aj chémia na začiatku reťazca. Nitrocelulóza vyrábaná z bavlnených linters, teda krátkych bavlnených vlákien, zostáva podľa dostupných správ obmedzením, ktoré jedna pracháreň nevyrieši. Plnší dodávateľský reťazec by si vyžadoval investície pod úrovňou samotnej továrne: do surovín, chemických prekurzorov a odbornej pracovnej sily. V oznámeniach o európskom financovaní to zatiaľ nevidno.

Verejné peniaze, súkromné prideľovanie

Aschau rieši správne úzke miesto, no má tri limity. Plná kapacita príde až v roku 2028, teda neskoro na súčasný ukrajinský nedostatok na bojisku. Väčšinu európskej produkcie prachu stále držia traja súkromní výrobcovia. Inštitúcie EÚ a NATO zverejňujú ciele pre muníciu, ale stále nepublikujú auditované rozpisy po jednotlivých komponentoch: prach, zapaľovače, TNT, hnacie moduly.

Problém zodpovednosti leží na vládach. Žiadne ministerstvo obrany členského štátu ani žiadna inštitúcia EÚ nezverejnili pravidlá, ktoré by určovali prioritu pri náraste výroby. Kým sa to nezmení, verejné peniaze budú rozširovať súkromnú kapacitu bez dôkazu, že nad ňou existuje verejná kontrola.