Slovalco obnovuje výrobu vďaka štátnej podpore

V Žiari nad Hronom sa tento týždeň opäť rozbehli prvé elektrolytické pece Slovalca. Primárna výroba hliníka stála tri roky, odkedy ju zastavili vysoké ceny elektriny. Návrat fabriky je dôležitý aj mimo Slovenska, lebo ukazuje dohodu, ktorú dnes európske vlády uzatvárajú s energeticky náročným priemyslom: lacnejšia elektrina, kompenzácie uhlíkových nákladov a podpora bez pevného dátumu konca.

75 000 ton, nie 175 000

Slovalco obnovuje 75 000 ton ročnej výroby z celkovej kapacity približne 175 000 ton. Do reštartu smeruje najmenej 100 mil. EUR. Zvyšných 100 000 ton závisí od zmlúv na elektrinu, ktoré zatiaľ neexistujú, a od podmienok po roku 2030.

Premiér Robert Fico predstavil reštart ako návrat až 17 % európskej výroby primárneho hliníka. Toto číslo však počíta s plnou kapacitou Slovalca, nie so 75 000 tonami, ktoré sú dnes reálne potvrdené. Zároveň ho porovnáva iba s výrobou v EÚ, ktorá po zatváraní hutí klesla približne na 950 000 ton ročne.

V širšej Európe dosiahla výroba v prvom polroku 2026 asi 3,6 mil. ton. Nech sa použije ktorýkoľvek základ porovnania, prvá fáza reštartu je menšia než politický titulok.

Lacná elektrina sa stáva priemyselnou politikou

Primárny hliník znamená nový kov vyrábaný z rudy elektrolýzou, nie recyklovaný kov zo šrotu. Takáto výroba spotrebúva obrovské množstvo elektriny: na tonu treba približne 14 megawatthodín a elektrina zvyčajne tvorí 30 až 40 % výrobných nákladov. Preto hlinikárne patria medzi prvé prevádzky, ktoré sa pri cenových šokoch vypínajú, a medzi posledné, ktoré sa bez pomoci vracajú.

Pomoc pre Slovalco má dve hlavné časti. Prvou je dlhodobá dodávateľská zmluva s Vodohospodárskou výstavbou, štátnou firmou vyrábajúcou elektrinu z vodných zdrojov. Slovalco má dostať približne 100 MW stabilnej elektriny počas celého dňa. Hlinikáreň sa nedá lacno zapínať a vypínať, preto potrebuje základné zaťaženie za cenu výrazne pod trhom.

Skutočná cena nie je verejná. Štátna firma označila objemy aj ceny v zmluve za obchodné tajomstvo.

Druhou časťou je zmena systému, ktorým Slovensko prepláca veľkým odberateľom uhlíkové náklady premietnuté do ceny elektriny. Výrobcovia elektriny si do veľkoobchodných cien započítavajú náklady na emisné povolenky v európskom systéme ETS, teda v systéme obchodovania s emisiami. Veľkým priemyselným odberateľom tak zdražuje elektrina aj vtedy, keď sami nevyrábajú dodatočné emisie.

Európska komisia schválila prepracovanú slovenskú schému v júli. Rozpočet programu sa zvýšil z 250 mil. EUR na 710 mil. EUR a podiel oprávnených nákladov, ktoré môže štát preplatiť, stúpol zo 75 % na 80 %. Slovalco k tomu získalo úľavu z odvodu do jadrového fondu a ďalších poplatkov (Teraz). Slovenské médiá odhadujú ročné náklady priemyselnej pomoci z Environmentálneho fondu približne na 75 mil. EUR.

Slovensko v tom nie je výnimkou. V rovnakom období schválila Komisia podobné schémy kompenzácií uhlíkových nákladov pre Česko, Francúzsko, Holandsko, Rakúsko a Španielsko (Brussels Times). Španielska hlinikáreň Alcoa San Cibraó obnovila do apríla 2026 všetkých 512 pecí a zachránila viac než 1 000 pracovných miest. Jej dlhodobé prežitie však stále závisí od veterných parkov, ktoré ešte nestoja, a od 72 mil. EUR očakávaných kompenzácií za CO₂.

Nemecké spolkové ministerstvo hospodárstva tvrdí, že lacnejšia priemyselná elektrina udržiava v krajine dodávateľov, fabriky aj kvalifikovanú prácu. Kritici namietajú, že existujúce úľavy majú slabý účinok. ARD pri jednom programe uviedla, že modelová cena priemyselnej elektriny by klesla len z 18 na 17,6 centa za kilowatthodinu.

Kto platí, kto získava

Prínosy sú sústredené. Väčšinový vlastník Slovalca, nórska skupina Hydro s podielom 55,3 %, a spoluvlastník Penta Investments získavajú späť výrobný majetok. V Žiari nad Hronom si prácu udrží viac než 200 zamestnancov. Nadväzujúci priemysel dostane európsky zdroj primárneho kovu namiesto dovozov, ktoré pokrývajú 70 až 80 % dopytu EÚ.

Náklady sa rozkladajú medzi daňovníkov a klimatické rozpočty. Kompenzácie uhlíkových nákladov presúvajú výnosy z aukcií emisných povoleniek, ktoré by inak mohli financovať zelené programy alebo znižovať schodky. Štátna firma viaže elektrinu za nezverejnených podmienok a vzdáva sa príjmu, ktorý by mohla získať predajom na otvorenom trhu.

Podpora pritom nie je jednorazová investícia. Je nastavená tak, aby pokračovala každý rok. Slovalco ukazuje, že reštart je možný vtedy, keď štát naďalej preberá časť nákladov na elektrinu. Prijímajú to aj vlastníci: k druhej polovici fabriky sa nechcú zaviazať bez ďalších garancií.