Trump tlačí na Madrid cez obchod

Donald Trump na summite NATO v Ankare označil Španielsko za „hrozného partnera“ a ministrovi financií Scottovi Bessentovi potom povedal, aby obmedzil obchod s Madridom (CNBC). V jednej vete spojil dve oblasti, ktoré spojenci doteraz držali oddelene: delenie nákladov na obranu a obchodné tresty. Lenže Španielsko si obchodnú politiku neurčuje samo. Robí to Európska únia. Spor o výdavky v NATO sa tak zmenil na test, či Európa ochráni členský štát pred tlakom vlastného bezpečnostného garanta.

Politický záväzok bez právnych zubov

Výdavkové ciele NATO znejú záväzne, no právne záväzné nie sú. Severoatlantická zmluva od spojencov vyžaduje, aby si udržiavali obranné kapacity, ale nestanovuje žiadne percento HDP. Hranica 2 % vznikla na summite vo Walese v roku 2014 ako plánovací cieľ. Nový cieľ 5 %, rozdelený približne na 3,5 % pre jadrovú obranu a 1,5 % pre odolnosť štátu, vyplynul z tlaku na summite, keď generálny tajomník Mark Rutte žiadal „dôveryhodné národné plány“ (The Guardian).

Španielsko tvrdí, že schopnosti pridelené v rámci NATO vie splniť pri výdavkoch okolo 2,1 % HDP (Tagesschau). Trump to označuje za priživovanie sa na ostatných. Ani jedna strana však svoj prípad nevie jednoznačne dokázať: NATO nezverejňuje priehľadný zoznam, ktorý by ukazoval, čo každý spojenec dodáva a čo má ešte dodať.

Obchodnú politiku môže určovať len EÚ

Tu sa z americko-španielskeho sporu stáva európsky problém. Podľa zmlúv EÚ je obchodná politika výlučnou právomocou Únie, nie jednotlivých vlád (EUR-Lex, článok 3 ZFEÚ). Španielsko nemôže s Washingtonom vyjednať samostatnú bilaterálnu dohodu a Washington nemôže potrestať iba Španielsko bez toho, aby zasiahol celú colnú úniu EÚ, teda spoločnú vonkajšiu hranicu, cez ktorú obchoduje všetkých 27 členských štátov. Po Trumpovom pokyne zastaviť obchod výmena pokračovala normálne.

Východní spojenci čítajú túto hrozbu cez vlastnú bezpečnostnú skúsenosť. Poľsko, ktoré na rok 2026 plánuje obranné výdavky vo výške 4,68 % HDP, považovalo Trumpovu frustráciu za pochopiteľnú, no summit zároveň označilo za krízu aliancie. Litovský prezident Nausėda podporil tlak na vyššie výdavky, ale trval na tom, že článok 5, teda záväzok vzájomnej obrany v NATO, musí zostať bezpodmienečný. Pre Varšavu a Vilnius sú vyššie výdavky nevyhnutné. Rizikom je podmieňovanie americkej ochrany.

Dánska premiérka Mette Frederiksenová spojila spor so Španielskom s obnoveným Trumpovým tlakom na Grónsko a vyhlásila, že Dánsko bude brániť svoje územie. Dva terče, jedna logika: prispôsobte sa, alebo rátajte s následkami mimo oblasti obrany.

Európsky štít, ktorý ešte nikto neotestoval

EÚ si na podobný typ tlaku vytvorila osobitný nástroj. Nariadenie 2023/2675, známe ako nástroj proti nátlaku, umožňuje Európskej komisii, teda výkonnej zložke EÚ, vyšetrovať prípady, keď krajina mimo Únie používa obchodné hrozby na vynútenie politických rozhodnutí členského štátu. Ak sa nátlak potvrdí, Komisia navrhne protiopatrenia a Rada, v ktorej hlasujú vlády členských štátov, ich musí schváliť. Francúzsko aj Komisia uviedli, že Brusel bude Španielsko brániť (Le Figaro).

Tento nástroj ešte nikdy nebol aktivovaný. Ani proti Číne. Ani proti nikomu inému. Použiť ho proti najväčšiemu bezpečnostnému partnerovi Európy by bol krok bez precedensu.

Trumpova obchodná hrozba sa možno nikdy nestane trvalou politikou. Výpočet v európskych metropolách však už zmenila: akú cenu má vzdor voči Washingtonu? Európska obranná medzera je reálna a východní spojenci majú pravdu, že schopnosti sú dôležitejšie než summitové formulácie. Trump však zároveň dal táboru európskej autonómie konkrétny argument. Ak spojenec, ktorý garantuje európsku bezpečnosť, vie v spore o rozpočet použiť obchod ako zbraň, dôvod znižovať túto závislosť sa vysvetľuje sám. Predsedníčka Komisie Ursula von der Leyenová a vlády, ktoré schválili protinátlakový štít, teraz stoja pred otázkou, pre ktorú ho vytvorili.