Turecký plynovod obchádza Cyprus

Turecko a úrady na severe Cypru, ktoré uznáva iba Ankara a žiadny iný člen OSN ani EÚ, podpísali 10. júla dohodu o podmorskom plynovode medzi tureckou pevninou a okupovanou severnou časťou ostrova (Cyprus Mail, Deutschlandfunk). O štyri dni neskôr vyzvali ministri zahraničných vecí EÚ Turecko, aby rešpektovalo suverenitu členského štátu. Medzi technickým projektom a diplomatickou vetou je otázka, od ktorej závisí dôveryhodnosť Únie vo východnom Stredomorí: či dokáže EÚ priradiť svojim slovám cenu aj vtedy, keď ich testuje krajina, ktorú zároveň potrebuje ako partnera.

Infraštruktúra ako politický fakt

Krátkodobý účel projektu je priamočiary: lacnejšia elektrina pre sever Cypru, s cieľom dokončiť plynovod približne v roku 2028. Plynovod má byť však navrhnutý na obojsmerný tok, takže plyn by v budúcnosti mohol prúdiť aj z ostrova smerom do Turecka a ďalej do Európy (Türkiye Today). Z dodávateľskej trasy sa tým stáva politický nárok. Ankara tým stavia okupovaný sever do pozície budúceho koridoru, cez ktorý by sa energetická politika ostrova viazala na Turecko, nie na medzinárodne uznanú Cyperskú republiku (Capital). Turecký viceprezident Cevdet Yilmaz označil projekt za „historický“ a povedal, že vytvorí „ďalšie silné puto“ medzi Tureckom a severom ostrova (Politis).

Ankara mení neuznanú politickú realitu na fyzickú. Potrubia sa rušia ťažšie než memorandá.

Tvrdé slová bez ceny

Cyperské ministerstvo zahraničných vecí dohodu odsúdilo ako nezákonnú a podpísanú počas návštevy okupovaného územia, ktorú označilo za nezákonnú (Sigmalive). Minister zahraničných vecí Constantinos Kombos predložil vec Rade EÚ pre zahraničné veci, kde 27 ministrov zahraničia koordinuje spoločné postoje k vonkajším vzťahom. Tvrdil, že plynovod by bez súhlasu Cyperskej republiky prechádzal jej námornými zónami (Cyprus Mail). Grécko túto líniu podporilo a Atény spojili pokrok vo vzťahoch EÚ s Tureckom s tým, že sa situácia na Cypre nebude zhoršovať (RIK).

Po rokovaní Rady povedala vysoká predstaviteľka Kaja Kallas, že Turecko musí rešpektovať suverenitu a zvrchované práva všetkých členských štátov EÚ (EEAS). Vyhlásenie bolo jasné. Žiadny krok po ňom nenasledoval.

Rozdiely medzi väčšími hlavnými mestami sú predvídateľné. Nemecko uznáva iba Cyperskú republiku, no Ankaru považuje za dôležitú pre súdržnosť NATO, riadenie migrácie a energetickú spoluprácu. Nedávne rokovania kancelára Merza v Ankare kládli dôraz na jednotu aliancie, nie na Cyprus (Bundesregierung). Taliansko má priamu priemyselnú expozíciu cez aktivity ENI pri cyperských vodách, verejne dostupné záznamy však neukazujú žiadne vyjadrenie talianskej vlády k samotnému plynovodu (Formiche). Francúzsko potvrdilo, že technické práce s Tureckom na systéme protivzdušnej obrany SAMP/T pokračujú, čo naznačuje, že obranno-priemyselné väzby majú pred konfrontáciou vo východnom Stredomorí prednosť (Zonebourse).

Nástroje existujú, vôľa chýba

EÚ má nástroje, ktoré by mohla použiť. Rada v roku 2019 vytvorila sankčný rámec osobitne pre nepovolené turecké vrty vo východnom Stredomorí (Council, Eur-Lex). Závery Európskej rady opisujú obnovenie vzťahov EÚ s Tureckom ako „postupné, primerané a zvratné“, čo Cypru dáva politickú páku na spomaľovanie obchodných, vízových alebo colných výhod (European Council). Brusel nedávno vymenoval osobitného vyslanca pre Cyprus, čím dal najavo, že chce otvoriť diplomatický priestor (Le Figaro).

Rozhodnutia v spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike však vyžadujú jednomyseľnosť, takže ich môže zablokovať jediný štát. Z verejne dostupných informácií zároveň nevyplýva, že by existoval návrh sankcií, zverejnená mapa trasy s námornými zónami, cez ktoré by plynovod prechádzal, ani ochota Berlína, Paríža či Ríma prinútiť Turecko zaplatiť cenu za ignorovanie Cypru.

Vzorec je známy aj z iných skúšok európskej suverenity: Únia bráni princíp, no prax odkladá do vedľajšej zásuvky. Cyprus a Grécko držia líniu. Väčšie hlavné mestá pritakajú a nechávajú strategické kanály s Ankarou otvorené. Záruka EÚ voči Cypru tak zostáva vyhlásením, nie pákou. O tom, či sa má zmeniť na niečo, čo by Turecko reálne pocítilo, rozhodujú najmä Berlín, Paríž a Rím. Zatiaľ nikto z nich odpoveď neponúkol.