Dvanásť štátov chce väčší Modernizačný fond

Poľsko si už skladá tím na ďalší spor o peniaze na zelenú transformáciu. Dvanásť vlád chce, aby Modernizačný fond pokračoval aj po roku 2030 a aby bol väčší. Za návrhom stoja Poľsko, Česko, Rumunsko, Grécko a ďalšie štáty, väčšinou chudobnejšie alebo viac naviazané na uhlie (Bankier, Reuters via Investing.com). Spor sa tým dostáva k jadru európskej klimatickej politiky: kto dostane peniaze, ktoré EÚ vyberá od firiem za znečisťovanie.

Ako sa zo znečistenia stávajú verejné peniaze

Systém ETS núti firmy držať emisné povolenky za vypustené emisie podľa smernice 2003/87/ES. Jednoducho povedané, cena uhlíka zdražuje znečisťovanie a aukcie povoleniek premieňajú časť týchto nákladov na verejné príjmy.

Modernizačný fond vracia časť týchto peňazí do energetických sietí, úspor energie, čistejšej výroby elektriny a modernizácie priemyslu v krajinách, ktoré potrebujú viac investícií, uvádza Európska komisia. Práve túto dohodu chce poľská koalícia predĺžiť: ak sa uhlíkové náklady vrátia vo forme nových energetických systémov, ETS pôsobí férovejšie. Ak nie, vlády so staršou infraštruktúrou ho môžu opisovať ako čistý odtok peňazí.

Objemy sú už dnes veľké. V roku 2024 priniesli aukcie povoleniek podľa údajov Komisie takmer 3 mld. EUR pre Inovačný fond a viac ako 6 mld. EUR pre Modernizačný fond. Bankier napísal, že Varšava v rokoch 2021 až 2030 očakáva z fondu približne 14 mld. EUR, teda asi 60 mld. zlotých. Aj preto sa Poľsko organizuje skôr, než sa začnú písať nové pravidlá (Bankier).

Koho má fond chrániť

Koalícia nežiada v každom hlavnom meste to isté. Poľsko chce veľký a predvídateľný prúd peňazí na zmenu elektroenergetiky. Česko rieši bezprostrednejší problém: uhlíkové náklady môžu zasiahnuť vykurovanie, priemysel aj verejné rozpočty skôr, než investície znížia účty.

Pre domácnosti je tento rozdiel dôležitý. Európska investičná banka opisuje Modernizačný fond ako investičný nástroj pre členské štáty, nie ako priamu kompenzáciu pre občanov (EIB). Pri domácnostiach bude citlivejší ETS2, samostatný uhlíkový trh pre budovy a cestnú dopravu. České médiá citovali odhad, podľa ktorého by ETS2 mohol zvýšiť priemerné mesačné náklady českej domácnosti približne o 477 Kč. Hlavná ochrana domácností má pritom prísť zo Sociálneho klimatického fondu, nie z Modernizačného fondu (Aktuálně.cz).

Rumunsko ukazuje infraštruktúrnu stránku sporu. Digi24 spojil pripravovaný energetický program s viac ako 5 000 MW novej veternej a solárnej kapacity a s 3 000 MWh úložísk cez kanály plánu obnovy a Modernizačného fondu (Digi24). Správa neukazuje, koľko z toho je už financované, zazmluvnené alebo iba plánované. Dobre však vysvetľuje, prečo budú siete a skladovanie energie v spore po roku 2030 v strede pozornosti.

Tá istá povolenka nemôže zaplatiť všetko

Tlak na peniaze z ETS je viditeľný už teraz. Komisia oznámila, že cieľ 8 mld. EUR pri aukciách povoleniek napojených na REPowerEU v rámci Mechanizmu na podporu obnovy a odolnosti sa dosiahol po predaji 111 455 000 povoleniek. Tieto aukcie preto budú pozastavené do augusta 2026 (oznámenie Komisie). Jeden zdroj uhlíkových peňazí už slúžil naraz na obnovu, energetickú bezpečnosť aj klimatické investície.

Bohatšie členské štáty preto počujú debatu o Modernizačnom fonde ako súčasť širšieho rozpočtového tlaku. Friedrich Merz povedal, že súčasné predstavy o rozpočte EÚ sú neúnosné a nevyvážené, a varoval, že by mohli zvýšiť ročný príspevok Nemecka o 15 až 20 mld. EUR (prepis spolkovej vlády). Väčší Modernizačný fond by sa automaticky nezmenil na nemecký šek. Patrí však do tej istej debaty: kto zaplatí, keď si obrana, Ukrajina, konkurencieschopnosť aj klíma naraz pýtajú peniaze.

Najsilnejší argument poľskej koalície je praktický. Európa nemôže účtovať cenu uhlíka a zároveň nechať chudobnejšie energetické systémy bez dostatočných peňazí na zmenu. Rovnako praktická je aj námietka: každá povolenka vyhradená na jeden účel už nemôže tlmiť náklady domácností, financovať priemysel, podporiť inovácie alebo znížiť tlak na rozpočet EÚ.

Veľké detaily stále chýbajú. List koalície sa v citovanom spravodajstve verejne neobjavil, preto treba opatrne pristupovať aj k tvrdeniam o možnom financovaní jadra. Neexistuje overený objem fondu po roku 2030, alokačný vzorec ani porovnanie investičných potrieb podľa krajín. Skutočnou skúškou bude, či Brusel dokáže udržať politickú dôveryhodnosť uhlíkových cien bez toho, aby sa každá povolenka zmenila na spor medzi priemyslom, domácnosťami, chudobnejšími štátmi a rozpočtom EÚ.