USA menia dočasné clá na trvalé

Pre európskych vývozcov sa predvídateľnosť americkej obchodnej politiky skončila. Dočasná 10 % dovozná prirážka na väčšinu tovarov sa 24. júla formálne končí, pretože zákon, o ktorý sa opiera, obmedzuje prezidentské colné opatrenia na 150 dní (19 U.S.C. § 2132). Clo však nezmizne. Washington potrebuje iný právny základ, aby ho mohol vyberať ďalej, a náhradné mechanizmy môžu trvať dlhšie aj sa navzájom prekrývať.

Kto ho v skutočnosti platí

Pri clách nie je prvá otázka, koľko stoja, ale kto náklady nesie. Štúdia AHK, teda siete nemeckých obchodných komôr v zahraničí, ukázala, že americkí odberatelia absorbujú viac než 70 % colných nákladov pri nemeckom tovare. Kielský inštitút odhadol, že zvyšná záťaž stojí Nemecko približne 0,15 % HDP, teda asi 6,5 mld. EUR (aktiv-online). Clá preto nie sú len európskym účtom. Veľkú časť platia americkí dovozcovia a spotrebitelia.

Národné súčty však zakrývajú, kde sa tlak koncentruje. V Írsku klesol v máji 2026 vývoz tovarov do USA medziročne o 56 % na 4,7 mld. EUR, pričom farmaceutický export sa prepadol takmer o 59 % (Irish Examiner, CSO). Na prvý pohľad to vyzerá katastrofálne, no írske obchodné štatistiky majú špecifickú logiku: nadnárodné firmy účtujú veľkú časť vysoko hodnotnej farmaceutickej produkcie cez írske dcéry, takže aj posun niekoľkých zásielok dokáže prudko rozhýbať celé čísla. Írska podnikateľská lobby Ibec zachytila vývoz do USA na úrovni 22 mld. EUR v období január až apríl 2024, potom skok na 60 mld. EUR v rovnakom období roku 2025 a následný pád na 17 mld. EUR v roku 2026 (The Irish Times).

Taliansko ukazuje opačný problém: straty jednotlivých odvetví sa v celkovom výsledku stratia. Celkový taliansky vývoz do USA začiatkom roka 2026 stále rástol o 3,7 % (Assolombarda/ICE). Vývoz vína však klesol približne o 15 % a priemerné ceny o 10 %; producenti si teda znižovali vlastné marže, aby si udržali amerických zákazníkov (Borsa Italiana/Teleborsa). Nábytok bol nižšie o 16,6 %, textil o 5,6 % (Il Messaggero). Súhrnné číslo držal nad vodou najmä farmaceutický sektor, ktorý vzrástol o 54,1 % (Il Foglio).

Právny základ sa stále mení

Pre vývozcov je hlbší problém v tom, že americký colný režim neustále mení právne nástroje. Najvyšší súd vo februári 2026 odmietol použitie zákona o národnej núdzi na zavádzanie ciel. Administratíva sa presunula k sekcii 122, ktorá umožňuje dočasnú dovoznú prirážku. V máji však obchodný súd rozhodol, že aj tento postup bol nezákonný, hoci náprava sa vzťahovala len na firmy, ktoré žalobu podali (Northeastern University, BDO).

Washington si už pripravuje trvalejšie nástroje. Úrad amerického obchodného splnomocnenca otvoril vyšetrovania podľa sekcie 301, čo je obchodnoprávny postup umožňujúci zaviesť clá po zistení nekalých zahraničných praktík. Týka sa 16 ekonomík vrátane EÚ a navrhované sadzby sú 10 až 12,5 % (Mayer Brown, National Law Review). Na rozdiel od končiacej prirážky tieto clá nemajú v sebe zabudovaný dátum vypršania. Júnová dohoda EÚ a USA síce zastropovala väčšinu európskeho vývozu na 15 %, no konkrétny výrobok môže na papieri spadať pod tento strop a zároveň čeliť ďalšiemu clu na oceľ alebo autá (Euronews). Nemecká agentúra pre zahraničný obchod preto firmám odporučila, aby pri každej zásielke do USA kontrolovali colnú klasifikáciu, teda zaradenie výrobku do colnej kategórie, výnimky aj dokumentáciu (GTAI).

Tichšie obete sedia hlbšie v dodávateľskom reťazci. Na Slovensku klesol podiel produkcie Volkswagenu Bratislava smerujúcej do USA pod 15 % (Denník E). Väčšie riziko je však inde: colná neistota mení úvahy materskej firmy o tom, kde sa bude vyrábať ďalší model. Slovenské médiá písali o obavách, že výroba Porsche Cayenne by mohla odísť z Bratislavy, čo by zasiahlo stovky dodávateľov, hoci Volkswagen žiadny presun nepotvrdil (Pravda). Rovnaká logika platí v celej strednej Európe: poľskí, českí a rakúski výrobcovia dielov závisia od rozhodnutí, ktoré sa prijímajú vo Wolfsburgu alebo v Mníchove.

Pre európskych vývozcov sa z toho stáva chronický stav. Získava Biely dom, ktorý si udržiava vyjednávací tlak, a firmy, ktoré už vyrábajú priamo v USA. Strácajú producenti s nízkymi maržami, menšie firmy naviazané na jedného zákazníka a tradičné odvetvia ako víno, potraviny či nábytok, pri ktorých americkí kupujúci môžu jednoducho čakať. Náklad, ktorý sa v obchodných dátach ukáže až neskôr, je investícia potichu presunutá bližšie k americkému trhu, pretože žiadny finančný riaditeľ nechce plánovať podľa pravidiel, ktoré sa prepisujú každých 150 dní.