Vucic otvorí cestu k predčasným voľbám

Aleksandar Vučić 27. júna svojim podporovateľom oznámil, že v priebehu niekoľkých týždňov odstúpi z funkcie srbského prezidenta a vyhlási predčasné voľby. Termín neuviedol ani pri jednom kroku. V tom istom prejave zároveň sľúbil, že svojej Srbskej pokrokovej strane pomôže vyhrať ešte presvedčivejšie než doteraz (Euronews, Al Jazeera). Práve táto kombinácia vysvetľuje, prečo oznámenie v Európe nevyvolalo úľavu, ale skôr nedôveru: Vučić chce opustiť úrad, no zároveň zachovať politický stroj, ktorý mu dáva moc.

Protesty, ktoré sa nezastavili

Protesty, ktoré Vučića dotlačili k tomuto kroku, sú najväčšie, aké Srbsko zažilo od pádu Slobodana Miloševića v roku 2000. Začali sa po tom, čo sa v novembri 2024 v Novom Sade zrútila strecha pri železničnej stanici a zahynulo 16 ľudí. Z pôvodnej požiadavky na vyvodenie zodpovednosti sa postupne stal trvalý tlak na Vučićovu rezignáciu a slobodné voľby (RFE/RL, Internazionale/Reuters).

Deň po jeho oznámení ľudia opäť vyšli do ulíc. Domov neodišli preto, že Vučićov krok čítajú skôr ako manéver než ako ústupok (Al Jazeera).

Funkcia sa mení, moc zostáva

Scenár, ktorý opisujú viacerí analytici aj regionálne médiá, je pomerne priamy. Vučić odíde z prezidentského úradu, dosadí lojálneho nástupcu a sám sa vráti ako premiér alebo šéf strany. Zmenil by si teda titul, nie sieť ľudí a inštitúcií, o ktorú sa jeho moc opiera. K podobnému záveru nezávisle od seba dospeli chorvátske, maďarské aj rumunské médiá (tportal, 444, Adevarul). Nemecký Zeit označil krok otvorene za taktický (Zeit).

O tom, či výmena funkcie zafunguje, rozhodne najmä férovosť predčasných volieb. Doterajšia bilancia veľa dôvodov na optimizmus nedáva. PACE, teda Parlamentné zhromaždenie Rady Európy, ktoré sleduje demokratické štandardy v členských štátoch, upozornilo na ohrozenie nezávislosti súdnictva, obmedzovanie slobody prejavu, útoky na novinárov a neprimerané použitie sily proti demonštrantom (EU Alive). ODIHR, volebná pozorovateľská inštitúcia OBSE, mal ešte v júni 2026 otvorené odporúčania k srbskej volebnej legislatíve (ODIHR).

Bez funkčného mediálneho regulátora a upravených zoznamov voličov zostáva veľká časť kampane prakticky bez dohľadu a podmienky zvýhodňujú tých, ktorí už moc majú. Predčasné voľby za takýchto okolností samy osebe neznamenajú férovú súťaž.

Čo Brusel vyžaduje a čo si nevie vynútiť

Srbsko je kandidátskou krajinou EÚ od roku 2012 a od roku 2021 neotvorilo žiadnu novú rokovaciu kapitolu. Nejde pritom len o administratívne zdržanie, ale o politické hodnotenie. Európsky parlament v júni uviedol, že prístupový proces sa má posúvať iba vtedy, keď Srbsko preukáže merateľný pokrok v právnom štáte, slobodných voľbách, nezávislosti súdnictva a slobode médií (European Parliament).

Členstvo si zároveň vyžaduje, aby Srbsko zosúladilo svoju zahraničnú politiku s EÚ vrátane sankcií proti Rusku a normalizovalo vzťahy s Kosovom. Tri roky po Ohridskej dohode, teda dohode sprostredkovanej EÚ s cieľom upraviť vzťahy medzi Belehradom a Prištinou, nebol podľa Carnegie Europe v plnom rozsahu splnený ani jeden jej článok oboma stranami (Carnegie Europe).

EÚ tu má reálnu, hoci úzku dilemu. Ak prijme iba kozmetickú výmenu úradu, oslabí vlastný sľub, že kandidátov bude hodnotiť podľa skutočných reforiem. Ak bude tlačiť príliš tvrdo bez toho, aby Srbsku ponúkla dôveryhodnú cestu k členstvu, uvoľní priestor aktérom, ktorí už v Belehrade pôsobia. Po Vučićovej návšteve Pekingu v máji 2026 bolo oznámených viac než 20 nových bilaterálnych dohôd (Eurasia Review).

Ďalšiu komplikáciu pridáva Maďarsko. Budapešť vníma Srbsko ako strategického partnera a zároveň používa argumenty o „férovosti“ voči Balkánu na brzdenie pokroku iných kandidátov (Euronews).

Všetko, čo by z Vučićovho oznámenia urobilo skutočný politický zlom, zostáva otvorené: dátum rezignácie, termín volieb, obnova mediálneho regulátora, zaobchádzanie s demonštrantmi počas kampane aj plný prístup medzinárodných pozorovateľov. Vučić pod tlakom ustúpil. Či sa vzdal aj časti moci, budú teraz po svojom testovať srbskí študenti, európske inštitúcie aj geopolitickí hráči, ktorí sa o Belehrad uchádzajú.