Washington varuje Poľsko pred provokáciami

Rusko nepotrebuje jednoznačný spúšťač článku 5, aby Európe zvyšovalo náklady. Varovanie, ktoré teraz koluje medzi spojencami, je vážne, no zatiaľ nie je verejne doložené: Newsmax napísal, že Washington upozornil partnerov na možné ruské provokácie proti cieľom napojeným na NATO v Poľsku alebo v pobaltských štátoch. Rovnaké varovanie priniesol aj lotyšský portál LA.lv. Žiadny menovaný americký predstaviteľ však k nemu verejne nepripojil odtajnené spravodajské hodnotenie.

To je podstatné. Verejne dostupné informácie odôvodňujú obavy, nie záver, že Moskva sa už rozhodla konať. Bezpečnostní predstavitelia z pobaltských krajín pre ERR uviedli, že nepoznajú dátum, konkrétny plán ani identifikovaného organizátora útoku na Poľsko alebo Pobaltie. Donald Tusk napriek tomu varovanie považuje za dosť vážne na to, aby ho predložil spojencom. Podľa NV.ua povedal, že nasledujúce mesiace môžu byť pre Pobaltie kritické.

Nejasnosť je bod tlaku

Varovanie pôsobí práve preto, že Rusko už má za sebou nepriateľské aktivity pod hranicou otvorenej vojny. NATO podľa Reuters uviedlo, že Rusko stálo za rastúcou kampaňou sabotáží, kybernetických operácií a ďalších nepriateľských krokov na území spojencov. Hodnotenie IISS, o ktorom informovali WTOP/AP, napočítalo medzi rokmi 2024 a 2026 spolu 144 podozrivých incidentov súvisiacich s dronmi v 13 európskych štátoch.

Praktické poučenie nie je v tom, že každý incident dokazuje príkaz z Kremľa. Problém je inde: Európa stále rieši veľa takýchto prípadov jednotlivo, štát po štáte. Litovský LRT pomenoval tvrdšiu pointu: pokrytie protivzdušnou obranou, právomoci štátov a pravidlá použitia sily zostávajú v aliancii nerovnomerné.

Práve táto nerovnomernosť vytvára čas na pochybnosti. Dron pri základni, incident na hranici, rušenie GPS alebo poškodenie podmorského kábla môžu prinútiť Poľsko, Lotyšsko, Litvu či Estónsko konať skôr, než sa spojenci zhodnú, kto za tým stojí. V tomto priestore môže Rusko nútiť vlády míňať peniaze, mobilizovať sily a niesť politické riziko bez toho, aby NATO dostalo jasný bojový fakt.

Prvé hodiny nesú náklady

Článok 5 Severoatlantickej zmluvy hovorí, že ozbrojený útok na jedného spojenca sa považuje za útok na všetkých. Každý spojenec však stále sám rozhoduje, aké kroky podnikne. V nejasnom prípade je pravdepodobnejším prvým krokom článok 4 tej istej zmluvy: spojenci sa radia, porovnávajú spravodajské informácie a vysielajú signál odhodlania, kým posudzujú, či bola prekročená hranica pre reakciu NATO.

Takýto postup je potrebný, no zámerne pomalý. NATO sa musí vyhnúť reakcii na chybný výklad udalostí, najmä keď je sporné prisúdenie zodpovednosti. Štát na východnom krídle má opačný problém. Musí chrániť vzdušný priestor, základne, hranice a civilistov v čase, keď sa ostatní ešte len pýtajú, čo sa stalo.

Lotyšská debata tento problém vystihuje presne. Výskumníčka NATO StratCom Nika Aleksejeva v rozhovore, ktorý prevzala NRA, tvrdila, že ruský test pobaltských štátov by skôr prišiel cez asymetrickú akciu než cez klasickú inváziu. Presne v takom scenári prichádza politická záťaž skôr než právna istota.

Terčom sa stáva aj zázemie

Rovnaký tlak siaha aj za východnú hranicu aliancie. Nemecko je zázemím pre podporu Ukrajiny aj pre posilňovanie NATO, preto majú v prípadnej vojne význam železnice, prístavy, energetické systémy, komunikácie aj dodávatelia obranného priemyslu. Minister vnútra Severného Porýnia-Vestfálska Herbert Reul varoval, že ruské služby „vyťahujú všetky prostriedky“. ZEIT a WDR informovali o obavách zo sledovania železničných trás používaných na vojenské dodávky pre Ukrajinu.

Švédsko pridáva severnú trasu. The Guardian písal z Gotlandu, ostrova, ktorý ovplyvňuje prístup cez Baltské more a je dôležitý pre posilňovanie pobaltských štátov. Drony, plavidlá tieňovej flotily a podmorská infraštruktúra smerujú k tej istej otázke: dokáže NATO chrániť trasy, ktoré potrebuje, ešte predtým, než existuje jasný útok?

EÚ môže pomôcť spevniť civilné systémy a trestať kybernetických aktérov cez nástroje, ako je rámec Rady pre kybernetickú diplomaciu. Nemôže však rozhodnúť, kedy NATO zachytí dron, pripíše útok konkrétnemu aktérovi alebo vojensky eskaluje. V najspornejších hodinách zostávajú tieto rozhodnutia na vládach a spojencoch.

Najpevnejší záver je úzky, ale ostrý. Verejne dostupné informácie nedokazujú, že Moskva si zvolila útok na Poľsko alebo pobaltské štáty v najbližšom čase. Ukazujú však, že Rusko má odskúšaný postup, ako prinútiť Európanov míňať peniaze, pozornosť a právomoci v sivých hodinách predtým, než sa NATO zhodne, čo sa vlastne stalo.