Poľsko a Fínsko v jadrovej debate

Generálny tajomník NATO Mark Rutte nevylúčil rozšírenie amerických jadrových zbraní v Európe, no odmietol hovoriť o detailoch (Zeit/DPA). Takáto nejednoznačnosť je zámerná. Spojencom na východnom krídle má ukázať, že NATO berie odstrašenie vážne, a zároveň má Moskve sťažiť plánovanie. Aliancia sa pritom nezaväzuje k ničomu, čo by musela okamžite technicky, politicky a vojensky uskutočniť.

Nemecká agentúra DPA napísala, že ako možné miesta pre ďalšie americké taktické jadrové zbrane sa spomínajú Poľsko, Fínsko a Litva. Ide o kratšie dosahové bomby, ktoré Spojené štáty v rámci jadrového zdieľania skladujú na území spojencov (Yahoo/DPA). Oficiálne stanovisko NATO je však užšie. Skupina NATO pre jadrové plánovanie, teda najvyšší spojenecký orgán pre jadrovú politiku, z ktorého Francúzsko vystupuje, pretože má vlastné odstrašenie, sa 18. júna dohodla, že bude „ďalej posilňovať jadrovú odstrašujúcu misiu NATO modernizáciou jadrových kapacít“ (NATO). Vyhlásenie neuvádza krajiny, sklady ani časový plán.

Zmyslom je už samotné spomínanie krajín

Keď sa Poľsko, Fínsko a Litva verejne spájajú s americkými jadrovými zbraňami, Moskva musí počítať so širšou mapou rizík ešte predtým, ako by sa pohla jediná bomba. Rusko má najväčší jadrový arzenál na svete a v Bielorusku rozmiestnilo jadrové zbrane alebo infraštruktúru. Zmluvný rámec, ktorý kedysi túto súťaž obmedzoval, sa rozpadol: zmluva INF o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu už neplatí a platnosť dohody New START vypršala bez náhrady (Arms Control Association, NTI).

Návrh analytika Roberta Petersa, aby Spojené štáty v Európe rozmiestnili ďalších 100 až 150 jadrových zbraní a pritom zvážili Poľsko a Fínsko, nie je rozhodnutím aliancie. Je to expertná pozícia. Práve ona však ovplyvnila reťaz správ DPA a dala špekuláciám konkrétnejší tvar (Upday/DPA).

Medzi pomenovaním krajín a skutočným rozmiestnením zbraní je veľký rozdiel. Pri jadrovom zdieľaní skladujú Spojené štáty bomby na území spojencov. Hostiteľské krajiny poskytujú certifikované lietadlá, vycvičených pilotov a spevnené základne, no zbrane zostávajú americké. O ich prípadnom použití rozhoduje výlučne Washington. Práve toto oprávnenie je úzkym hrdlom celého systému. Každá z troch spomínaných krajín má časť tejto reťaze. Ani jedna ju nemá celú.

Tri krajiny, tri odlišné problémy

Poľsko prejavuje záujem najviditeľnejšie. Prezident Andrzej Duda v roku 2024 vyhlásil, že Poľsko je pripravené hostiť jadrové zbrane NATO, a rámcoval to ako uznanie poľskej úlohy na frontovej línii. Premiér Donald Tusk bol opatrnejší (CBS/Reuters). Varšava má objednaných 32 stíhačiek F-35A (DSCA), teda lietadiel certifikovaných na nesenie gravitačnej bomby B61-12, štandardnej taktickej jadrovej zbrane NATO. Verejne však neexistuje dôkaz o výcviku pilotov pre jadrovú misiu, skladovacích trezoroch na zbrane ani amerických jednotkách, ktoré by ich v Poľsku strážili.

Fínsko odstránilo právnu prekážku. Parlament prijal návrh HE 76/2026, ktorým zrušil zákaz jadrových výbušnín z čias studenej vojny. Ten by bránil akejkoľvek dohode o jadrovom usporiadaní v rámci NATO (Eduskunta). Opatrnosť Helsínk je dnes politická, nie právna. Fínski lídri zdôrazňujú, že otvorili dvere, ale ešte nimi neprešli: chcú mať možnosť konať, no nechcú vyvolať provokáciu, ktorú zatiaľ nepovažujú za potrebnú.

Litva má najťažšiu cestu. Článok 137 jej ústavy zakazuje zbrane hromadného ničenia. Predstavitelia krajiny už naznačili možné ústavné zmeny, Litva však nemá lietadlá schopné niesť jadrové zbrane a úplne by závisela od spojeneckých lietadiel a americkej kontroly nad zbraňami (Army Recognition). Už samotná ústavná debata by bola doma politicky výbušná, najmä v krajine, ktorej identita stojí aj na odmietnutí sovietskych vojenských vnucovaní.

Holandsko ukazuje, ako vyzerá funkčná jadrová misia v praxi. Holandské ministerstvo obrany v máji 2024 potvrdilo, že F-35 formálne prevzali jadrovú úlohu NATO od lietadiel F-16. Takýto prechod stojí na certifikovaných strojoch, vycvičených posádkach, zabezpečených skladoch a desaťročiach inštitucionálnej praxe (Defensie.nl). Vybudovať niečo podobné od nuly pri ruských hraniciach by trvalo roky.

Kľúč zostáva vo Washingtone

Táto debata beží popri revízii amerických síl v Európe, ktorú v Pentagone poháňa tlak ministra obrany Petea Hegsetha, aby Európania prevzali väčšiu časť pozemnej obrany (Stars and Stripes, RFI). Washington chce, aby Európa niesla väčšiu konvenčnú záťaž, no jadrový dáždnik si ponecháva pod výlučnou kontrolou. Túto závislosť nemení ani francúzske nezávislé odstrašenie, ani britský návrat k jadrovej kapacite doručovanej zo vzduchu, ktorý je zatiaľ v počiatočnej fáze.

Žiadne rozhodnutie NATO ani Spojených štátov zatiaľ neurčilo novú krajinu, ktorá by hostila jadrové zbrane (NATO). Žiadny oficiálny zdroj nepotvrdil ani nové zbrane na britskej základni RAF Lakenheath, hoci sa o nej roky špekuluje (FAS, Bulletin of the Atomic Scientists). NATO možno používa samotnú jadrovú nejednoznačnosť ako nástroj odstrašenia: odrádza už rozhovor, aj bez rozmiestnenia. Rutte, Pentagon aj metropoly východného krídla však musia odpovedať na tú istú otázku: kto postaví a politicky schváli základne, posádky a velenie, ktoré by z presunu jadrových zbraní na východ urobili viac než signál.